Publikácia Rekonštrukcia slovenských dejín s podtitulom Formovanie slovenskej identity, žiaľ, neprináša dostatočne presný a vyargumentovaný pohľad na túto zásadnú tému.
Napísať autorské dejiny, resp. autorskú syntézu národných dejín je určite ambíciou mnohých historikov. Preto som privítal, keď sa na slovenskom trhu objavila knižka určite renomovaného politológa, vzdelaním historika, pod názvom Rekonštrukcia slovenských dejín s podtitulom Formovanie slovenskej identity.
Keďže poznám publicistiku E. Chmelára i jeho dosť vyhranené postoje k rôznym otázkam aktuálneho spoločenského a politického života, priznám sa, mal som veľké očakávania. Žiaľ, nie celkom sa naplnili.
Keď človek počuje slovo rekonštrukcia, predstavuje si komplexný obraz, súvislý dej, v ktorom udalosti na seba nadväzujú, sú previazané. Pritom, samozrejme, nemožno od knižky malého formátu s 238 stranami očakávať pokrytie všetkých detailov, ale prinajmenšom zachytenie hlavných vývinových etáp, ktoré formovali slovenský národ v priebehu storočí, áno. Z tohto pohľadu je publikácia pre čitateľa určitým sklamaním.
Predložené dielo by som skôr nazval Obrázky zo slovenských dejín, keďže fókus autora je zameraný na drobnokresbu, na vybrané fakty, vybrané udalosti, ktoré sa dajú spojiť so slovenským elementom, ale nie na súvislosti a vzťahy. Nedá sa povedať, že takýto prístup neprinesie čitateľovi množstvo zaujímavých informácií z minulosti Slovenska a Slovákov, avšak neumožňuje čitateľovi vytvoriť si predstavu o tom, čo sú podstatné tendencie a udalosti slovenských dejín. Pritom sa úplne stráca hierarchia faktov, teda oddelenie faktov kľúčových od podstatných, dôležitých a podružných.
Určite, predložená práca je výsledkom dlhého štúdia, triedenia informácií i koncipovania textu. Nebolo by teda odo mňa korektné, keby som v nej nevidel aj určitý prínos, mnoho informácií o slovenskej minulosti, ktoré nie sú všeobecne známe. Autor mi však isto prepáči, keď sa budem venovať záležitostiam, ktoré vidím ináč, ktoré by som zaradil do iných súvislostí alebo ktoré nie sú zo slovenského pohľadu dobre interpretované. Robím to s vedomím, že u autora je badať, že sa snaží fakty a udalosti s určitými odklonmi interpretovať z národného uhla pohľadu.
Stredoveký národ verzus národnosť
Predovšetkým trochu prekvapivo pri čítaní človek zistí, že interpretačný prístup autora k slovenským dejinám pôsobí dosť starosvetsky. Zaradil by som ho tak do 60. rokov minulého storočia so zjavným vplyvom marxistickej terminológie pre dané obdobie. Prejavuje sa to najmä silným lipnutím na termíne národnosť pre celé obdobie, ktoré popisuje, namiesto názvu národ, ktorý bol už, podľa môjho názoru, medzi historikmi v 80. rokoch minulého storočia všeobecne akceptovaný.
Národ nielen podľa anglosaských definícií vzniká spolu so štátom. A keďže národom boli aj starovekí Asýrčania, Gréci, Rimania, stredovekí Angličania, Škóti, Nemci alebo Česi, nevidím dôvod, prečo by ním nemali byť už aj stredovekí Slováci. Spĺňali všetky kritériá, ktoré takémuto spoločenstvu patrili, aj keď v určitých obdobiach niektoré neboli viditeľné v plnom rozsahu. Nuž a do dávnej minulosti patria aj napr. prístupy k Svätoplukovi ako zradcovi Rastislava, dávania Svätopluka do protikladu k Rastislavovi a pod.
Kontinuita Slovenov k Slovákom
Druhá kapitola s názvom od Samovej ríše k Nitrave a Panónskemu kniežatstvu sa venuje formovaniu štátnosti Slovanov /Slovenov v oblasti stredného Dunaja. Autor v princípe správne vidí príčiny i formy integrácie tunajších Slovanov do nadštátnych zväzkov. Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov pokladá Moravu za etnicky síce príbuznú, ale za protoslovenské pokladá len Nitrianske a Panónske kniežatstvo. Toto odporuje nielen danému stavu v 9. storočí, ale aj vývinu územia v storočiach nasledovných. Predovšetkým oblasť Dolného Rakúska a južnej Moravy po odchode Longobardov zasídlili Slovania spoza Karpát, teda z dnešného Slovenska.
Vedomie slovenskosti nemohlo vzniknúť po tom, čo sa dané územia ocitli štátoprávne oddelené, ale vtedy, keď tvorili jeden celok. A to bolo za Veľkej Moravy. Preto aj spochybňujúce názory autora na stáročia pretrvávajúce vedomie Slovákov, že sú dedičmi Svätoplukovho kráľovstva (ináč tvrdo uplatnené v slovenských dejinách Juraja Papánka), s tým, že išlo o romantizmus, nie sú namieste.
Slovákov za potomkov Svätopluka považovali historici okolitých národov až do doby, keď v dôsledku stupňujúceho sa národného útlaku a prijatím Heglovej filozofie dejín Slováci kapitulovali na svoj podiel na dejinách Uhorského kráľovstva a začali ich pokladať za antitézu svojej slávnej minulosti vo Veľkej Morave. Vtedajší postoj slovenských historikov by sa dal ozrejmiť adaptáciou slávnej Palackého vety: Boli sme tu pred Uhorskom, budeme aj po ňom.
Až vtedy pristúpili Maďari k revízii svojho postoja k Veľkej Morave ako štátu vydobytého od Slovákov. Ideovým tvorcom tohto nového postoja bol v druhej polovici 19. storočia Pál Hunfalvy (Hundsdorfer), pomaďarčený spišský Nemec, ktorý prišiel s koncepciou, že z obyvateľov Veľkej Moravy v Uhorsku nikto nezostal a že až zmiešaním rôznych privandrovalcov v 15. storočí vznikli Slováci. Na tejto koncepcii si prihriali svoju polievočku aj Česi (Jiří Polívka), ktorí dovtedy používaný termín staroslovenský nahradili termínom staroslověnský a jedným malým háčikom nad e pripravili Slovákov o ich dedičstvo.
Svätopluk verzus Rastislav: Ako to bolo
Tretia kapitola recenzovanej publikácie sa venuje veľkomoravskému obdobiu našich dejín. E. Chmelár (podobne ako ja) rád dejinné udalosti aktualizuje, resp. udalosti z minulosti glosuje udalosťami z iných období. Pre ozvláštnenie textu je to prínosom. Malo by to však byť v zhode s historickou pravdou. Pri „demýtizácii“ Svätopluka sa na s. 39 dopúšťa dvojitého faux pas. Jednak použitie termínu „vojnová Slovenská republika“ je vedecky neobhájiteľné a jednak prezident J. Tiso sa nikdy nenechal titulovať slovným spojením „po Svätoplukovi druhá naša hlava.
Čo je však v celej kapitole neakceptovateľné, je kladenie údajne „dobrého“ Rastislava do protikladu „mocibažnému“, pravdepodobne aj nekultúrnemu Svätoplukovi. Pravda je však omnoho prozaickejšia a dáva za pravdu Svätoplukovi, nie Rastislavovi.
Cieľom Veľkomoravského štátu pod vedením Rastislava bolo získanie väčšej suverenity na Franskej ríši i tým, že by sa Veľká Morava cirkevne osamostatnila. Preto Rastislav požiadal o biskupa v Ríme a potom v Konštantínopole. Ani v jednom prípade neuspel. V Ríme bol odmietnutý v celosti, z Carihradu poslali posolstvo, ktoré síce prišlo so slovanským písmom, ponúklo slovanskú bohoslužbu, ale len Konštantín mal kňazské svätenie, ktoré mu však neumožňovalo vykonávať žiadne vyššie cirkevnoprávne úkony. Metod nebol vysvätený kňaz.
Preto ani v mieri uzavretom po obliehaní Devína r. 864 medzi Ľudovítom Nemcom a Rastislavom sa vôbec nespomínajú. Prečo asi? Nuž asi preto, že ako nie príliš kompetentní na riešenie cirkevných otázok neohrozovali postavenie bavorského episkopátu a nevstupovali do jeho kompetencií. To sa zmenilo až vtedy, keď Cyril a Metod získali podporu Ríma na uplatnenie slovanskej reči v bohoslužbách a následne bol Metod vymenovaný za misijného arcibiskupa pre slovanské krajiny s titulom arcibiskupa zaniknutej sriemskej arcidiecézy.
Tu však trochu predbiehame, lebo tomu ešte predchádzali spory na Veľkej Morave, ktoré skončili zajatím, oslepením a uväznením Rastislava a zajatím Svätopluka. Označenie Svätoplukovho konania za zradu je ahistorické, je nepochopením spoločenských pomerov v danej dobe, kde konanie Rastislava (ktorý sa chcel zbaviť Svätopluka a dosiahnuť plnú kontrolu nad Nitrianskom) a Svätopluka (ktorý ho predbehol a vydal Frankom) bolo úplne bežné. Akurát v tomto spore sa ukázal Svätopluk prezieravejším a šikovnejším nielen voči Rastislavovi, ale aj voči Frankom.
Nie Rastislavove posolstvá, ale Svätoplukov meč rozhodol o tom, či sa plány na vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie uskutočnia. To, že Koceľ požiadal pápeža o vysvätenie Metoda, bol záslužný čin. Avšak bez Svätoplukovho meča by sa nerealizoval zámer, ktorý sa tým sledoval. Bavorskí biskupi z ich pozícii určite oprávnene považovali Metoda za votrelca na územia, ktoré pokladali za im zverené Karolom Veľkým. Nechceli zohľadniť fakt, že pápež mal právo ich reorganizovať.
Odkaz slovenského kráľa v Európe
Už chronickou otázkou, v ktorej sa E. Chmelár postavil na stranu malej skupinky odporcov, je kráľovský titul Svätopluka. Nebudem opakovať všetky argumenty už notoricky známe o skutočnom postavení Svätopluka v danej dobe počnúc jeho intituláciou v listine pápeža Štefana V. a v zápisoch analistu, Arnulfovho kancelára Regina z Prümu, ktorý sa so Svätoplukom stretával, a končiac tradíciou cez stáročia vrátane českého kronikára Pulkavu, ktorý videl českú kráľovskú korunu ako prenesenú korunu moravských kráľov.
Ale vidieť Svätopluka zobrazeného na hrobke cisára Karola Veľkého, ktorá bola vytvorená v 11. storočí, ako rímskeho kráľa, vidieť Svätopluka v poučeniach cisára Karola V., nad ríšou ktorého slnko nezapadalo, v pozícií kráľa, ktorého záver života je hodný nasledovania (a skutočne ako Svätopluk, cisár Karol V. sa vzdal moci, odložil zbroj a odišiel stráviť zvyšok života do kláštora), hovorí o úplne inom Svätoplukovi, akého by chceli vidieť niektorí „interpreti“ slovenských dejín.
Kedy sa formoval národ
Myslím si, že kapitola Formovanie slovenského etnika je v danom postavení (až za vznikom Uhorského kráľovstva) zle zvolená ako časovo, tak i vecne. Slovenské etnikum sa začalo formovať hneď po usadení sa v priestore stredného Dunaja. Asimiláciou pozostatkov bývalého osídlenia sa začalo odlišovať od ostatného slovanského živlu, keďže pri každej asimilácii ide o interaktívny vzťah. Osobne by som kapitolu nazval Sformovanie slovenského národa a zaradil by som ju do 9. storočia.
Pri vytváraní ideológie slovenského národného hnutia urobili veľkú prácu historici, ktorí svoje hlavné tvorivé obdobie mali v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Myslím si, že autor interpretuje – až na niektoré súvislosti – tento rozvoj korektne. Je tu však jedna vec, ktorú už zdôrazňujú výskumy pod vedením Martina Homzu, a to, že bernolákovská reforma nebola na začiatku, ale na konci kodifikačného procesu slovenčiny. Kultúrna západoslovenčina sa presadzovala už od 17. storočia plošne po celom území Slovenska. Bola však obmedzená na katolícku časť a evanjelici ju striktne odmietali, pridržiavajúc sa jazyka Kralickej biblie.
Nelogické sa mi zdá ukončenie práce Jánom Kollárom. J. Kollár bol určite významným fenoménom v slovenskom i slovanskom duchovnom priestore, jeho práce oslovili široké vrstvy vzdelancov fakticky zo všetkých slovanských národných hnutí, ale nemožno ho postaviť na vrchol slovenského obrodeneckého myslenia. Či sa to autorovi páči alebo nie, tým vrcholom bol Ľudovít Štúr. Kollár bol čistý teoretik, treba podotknúť, že v praxi odtrhnutý od reality. Štúr bol nielen teoretik, ale svoje teórie sa v praktickej politike pokúšal aj realizovať. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Takže aj z tohto pohľadu sa treba pozrieť na týchto dvoch velikánov slovenského národného hnutia.
Na záver treba povedať, že predložené dielo treba privítať, keďže každé dielo z národných dejín, o ktorom sa dá diskutovať, je prínosom. E. Chmelár sa snaží byť pri zemi, nesnaží sa príliš lietať so svojimi myšlienkami, čo je niekedy prínosom, niekedy zas na škodu veci. Drží sa faktov, interpretuje ich zo svojho uhla pohľadu. Moje kritické formulácie nechcú znevažovať prácu autora, ale možno budú podnetom na diskusiu s vytvorením nového syntetického pohľadu na niektoré aspekty našich dejín.
Anton Hrnko
Ad: CHMELÁR, Eduard: Rekonštrukcia slovenských dejín. Formovanie slovenskej identity. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021, 238 s. ISBN 978-80-8202-149-6
(Recenzia je skrátená; celé znenie nájdete v Slovenskom časopise historickom, č. 2/2021. Medzititulky pridala redakcia.)