Po sebapoznaní a sebavyčlenení ako jedinečnej bytosti pociťuje človek potrebu identifikovať sa so skupinou ľudí, ktorí majú najpodobnejšiu individuálnu identitu. Kritériá tejto podobnosti sa v priestore a čase menia, dôležitosť jedného kritéria môže potlačiť kritériá ostatné.
Najširšie a najobsiahlejšie kolektívne sociálne identity sa podľa Anthony D. Smitha1 utvárajú na základe rodu (pohlavia), územia, sociálno-ekonomického stavu, náboženstva a národa. Každá éra a ideológia prináša väčší dôraz na niektorú (niektoré) z nich.
Podľa Stuarta Halla kolektívne sociálne identity vznikli a stabilizovali sa dlhým historickým procesom. V súčasnosti však „dochádza k erózii kolektívnych sociálnych identít ako širokospektrálnych, všeobsiahlych, homogénnych a unifikujúcich spoločenských identít“2.
S takýmto skepticizmom polemizuje George Schöpfl, keď zdôrazňuje, naopak, stabilnú hodnotu kolektívnych identít, pričom národy, ako jedny z najvýznamnejších kolektívnych identít, považuje za stále perspektívny spôsob usporiadania sveta.
Ak vnímame identitu ako stotožnenie sa s tým, čo je rovnaké, iné ako to druhé, národná identita potom znamená stotožnenie sa s príslušníkmi istej entity – národa. Národ sám osebe je identita. Tvoria ho jednotlivci, z ktorých každý má svoju individuálnu identitu. Styčné body ich identít, definované rôznymi autormi rôzne, potom utvárajú spoločné kolektívne identity, pričom národná identita je jednou z nich. Identita jednotlivcov tvorí identitu spoločenstva s dostatočným počtom indivíduí a spoločenstvo spätne vplýva na svojich príslušníkov usilujúcich sa uchovať si v jeho rámci svoju osobitosť.
Národná identita je teda na úrovni indivídua dotvorením jeho jedinečnej identity a na úrovni celku – kolektívu – sa stáva samobytnou kolektívnou identitou spätne ovplyvňujúcou ostatné zložky identity jednotlivca. Národná identita dotvára (je čiastkou) a súčasne ovplyvňuje (je spolutvorcom) individuálnu identitu.
O definícii národa
Už pri definovaní základného pojmu národ sa stretávame s množstvom paradigiem a teórií, ktoré toto definovanie vopred determinujú. Neexistuje všeobecne akceptovaná, univerzálna definícia národa a neexistuje ani jeho univerzálna náplň. Samotný výber definície a jej prvkov predznačuje ďalší prístup k danej problematike, je východiskom ďalšieho bádania.
Vo všeobecnosti môžeme rozlíšiť dva základné prístupy k vymedzeniu pojmu národ. Väčšina výsledných definícií je však ich kombináciou s príklonom k jednému z nich. Ide o ponímanie národa v zmysle:
1. etnickom – zvýrazňuje kultúrno-etnické prvky národa, jeho emocionálno-duchovné vnímanie na úrovni vedomia ba až podvedomia – ako abstraktnej, metafyzickej, duchovnej jednotky – kolektívu; národ prezentuje ako kultúrno-historický a psychologický fenomén (z odborníkov zaoberajúcich sa danou problematikou zastávajú túto koncepciu napríklad John Stewart Mill, Ernest Renan, Max Weber, Walker Connor, George Schöpfl in, Susan Reynoldsová, John Armstrong, John Hutchinson, zo Slovákov napríklad Martin Rázus, Anton Štefánek, Štefan Polakovič3 či Richard Marsina);
2. politickom – zvýrazňuje politicko-administratívne prvky národa, jeho vnímanie na úrovni hmotného sveta; národ prezentuje ako občiansko-politickú jednotku (napríklad Anthony Giddens, Ernst Gellner, Eric J. Hobsbawm, Benedict Anderson, marxistickí vedci – Otto Bauer a iní).
Kedy vznikli národy
Odlíšenie týchto dvoch prístupov nás dovedie k rozličnému časovému zaradeniu pôvodu a existencie národov. Kým prvý prístup nesie sám v sebe teóriu pradávneho pôvodu národov, druhý prístup kladie vznik národov do éry modernizácie, všíma si súvislosť medzi existenciou národa a štátu. Obsahuje prvky, ktoré priniesol až vývoj a ktoré v „predmodernom svete“ ani neexistovali.
Tvrdenie predmodernistov o tom, že národy sú tu od vekov, naráža na tvrdenie modernistov, ktorí kladú „vznik“ národov na prelom 18. a 19. storočia4. Bližšie k predmodernistom, kombinujúc však prvky obidvoch prístupov, majú sociálni vedci Anthony D. Smith či Miroslav Hroch.
Pojem identity patrí viac k psychologickému a filozofickému, abstraktnému prežívaniu než do fyzického sveta. Aj preto tí autori, ktorí chápu národ ako produkt modernej éry a ako inštitucionalizované politické spoločenstvo, majú tendenciu menej sa venovať otázke národnej identity. Tá je, naopak, kľúčová u vedcov, ktorí považujú národ za spoločenstvo duchovné a jeho identitu za kultúrno-psychologický fenomén zaručujúci existenciu mnohonárodného sveta.
Ponímanie národa na jednej strane ako kultúrnej kolektívnej identity a na strane druhej ako politickej (nevyhnutne inštitucionalizovanej) kolektívnej identity sa vynára v uvažovaní o národe a národnej identite ako určujúce a kauzálne.
Identita a národná psychológia
Národná identita ako každá sociálna identita je multivariačný atribút. Utvára sa v dlhom historickom procese pôsobením rôznych faktorov. V čase a priestore nadobúda odlišný obsah, intenzitu i chápanie. Tak ako sa autori rôznia v definíciách národa ako istej entity, odlišujú sa aj v definíciách národa ako identity, a teda majú výrazne odlišný pohľad na samotný pojem a obsah pojmu národná identita.
Istým prienikom prístupov je definícia národnej identity ako kolektívnej identity vymedzujúcej spoločenstvo na základe dvoch faktorov – na subjektívnom sebazaradení a pocite inakosti tohto zaradenia.
Najsilnejšími, najvplyvnejšími a najtrvácnejšími kultúrnymi kolektívnymi identitami sú identity náboženské a národné. Ich masovosť podporujú podľa Benedicta Andersona dva faktory: vyšší princíp (spoločný étos) a vymedzenie sa voči iným.
Walker Connor charakterizuje národ ako sebauvedomelú etnickú skupinu (ktorá vymedzuje sama seba). Pri analyzovaní sociálno-politickej situácie podľa W. Connora totiž nezaváži „to, čo skutočne je, ale to, čomu ľudia veria, že je“. A tak „viera v samostatný pôvod a evolúciu skupiny je dôležitou súčasťou národnej psychológie…“
Odveké argumentovanie spoločnou krvou, apelovanie na rozhodovanie sa srdcom, dôraz na emocionálne oproti racionálnemu vedie k apriórnemu prijímaniu takýchto konceptov, pričom „k vedomiu národa nie sú potrebné fakty, dôležitejšie sú postoje“5.
Podobne definuje národ aj slovenský historik Richard Marsina, ktorý hovorí, že „kritériom existencie národa je jeho národné vedomie“6. Alebo slovami Susan Reynoldsovej: „Národ sám o sebe je produktom viery jeho členov, že existuje.“7 Túto vieru je pritom nevyhnutné neustále upevňovať.
Zdroje národného vedomia a identity
Národná identita nie je univerzálny pojem. Rozdiely v historickom vývoji jednotlivých národov znamenali aj rozličné naplnenie tohto pojmu. Ide o prvok ľudského vedomia, ktorý ovplyvňuje široká škála sociálnych procesov, udalostí v živote národa a jeho príslušníkov, ale najmä podvedomé duševné prežívanie a následné chápanie prebiehajúceho deja.
Zdroje národného vedomia sú rôznorodé a rozlične zastúpené v národoch podľa významu, ktoré v ich histórii a súčasnosti hrali a hrajú, ako aj podľa miery ich úspešnosti. Významným zdrojom národnej identity je však u všetkých národov vymedzovanie sa voči ostatným národom. Vznikajú tak hraničné identity charakteristické buď pohraničným štiepením alebo, naopak, prelínaním identít – pocit zvýšených obáv (ako z nepriateľa) v krízach (napríklad sudetskí Nemci v roku 1938), alebo pocit blízkosti a vzájomného obohacovania sa v mieri (zmiešané manželstvá v hraničiacich oblastiach, kultúrne výmeny a podobne).
Národná identita sa vzťahuje k pocitu príslušnosti k skupine (sme Slováci) a/alebo k územiu a štátnej organizácii v jeho hraniciach – k domovu a jeho symbolike, k vlasti:
• „Bohom darovanej“ (prírodné krásy, vrcholy hôr, rieky…),
• vybojovanej predkami – uctievané miesta víťazných bitiek, vojenské pamätníky a ceremoniály pri nich,
• vytvorenej šikovnými rukami predkov a charakterizujúcej jeho históriu (stavby, pamätníky, umelecké diela…).
Kultúrne či politické spoločenstvo
Už samotné tieto územné symboly v sebe nesú spätné identifikovanie sa so skupinou (ktorá túto vlasť po stáročia obývala, ktorá urobila túto pôdu ornou, ktorá ju skropila vo vojnách vlastnou krvou, ktorá z nej urobila kultúrnu krajinu…). Intenzita pocitov na jednej strane voči „krajine“ a na strane druhej voči „ľudu tejto krajiny“ potom ukazuje prioritu v podvedomom chápaní svojej národnej identity a príslušnosti.
Práve táto dichotómia národnej identity ako identity ľudu a na druhej strane ako identity vlasti dáva základ jej rozdelenia na kultúrnu kolektívnu identitu a politickú kolektívnu identitu. Friedrich Meinecke8 rozlíšil v roku 1908 tzv. Kulturnation ako pasívnu kultúrnu komunitu a Staatnation ako aktívny politický národ. Podľa toho národná identita zahŕňa práve politickú komunitu, t. j. spoločné inštitúcie a jednoduchý kód práv a povinností jej členov, definitívny sociálny priestor, s ktorým sa členovia identifikujú.
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.
Parlamentný inštitút Kancelárie Národnej rady SR
(Celý príspevok nájdete v Slovenskom časopise historickom, č. 2/2021. Medzititulky pridala redakcia.)
(Pokračovanie)
Literatúra a poznámky:
1 Pozri: SMITH, Anthony D. The Ethnic Revival in the Modern World. Cambridge: Cambridge University Press, 1981. TENŽE. The Ethnic Origins of Nations. Oxford: Blackwell Publishers, 1988/1991; National Identity. Reno: University of Nevada Press, 1991. Nations and Nationalism in a Global Era. Cambridge: Polity Press, 1995; The Nation in History: Historiographical Debates about Ethnicity and Nationalism. Hanover: University Press of New England, 2000; Nationalism: Theory, Ideology, History. Cambridge: Polity Press, 2001/2010; Ethno-symbolism and Nationalism: A Cultural Approach. London and New York: Routledge, 2009; The Nation Made Real: Art and National Identity in Western Europe, 1600 – 1850. Oxford: Oxford University Press, 2013
2 HALL, Stuart. Old and New Identities, Old and New Ethnicities. In Les Beck, John Solomos (eds.). Theories of Race and Racism. A Reader. London: Routledge, 2000, s. 146. (Dostupné tiež online: Theories of Race and Racism: A Reader (uoc.gr). 2. vydanie v roku 2009)
3 Slovenský exilový filozof Štefan Polakovič jednoznačne oddeľuje spoločnosť (štát) ako materialistický, politicko-ekonomický princíp a národ ako duchovný, kultúrny princíp.
Národy sú metafyzické bytia, ktoré „vznikli z vyššej vôle za určitým vyšším cieľom a žijú svojím vlastným a nezameniteľným duchom… Naproti tomu ľudská spoločnosť je premenlivá, prechodná a dočasná… preto, že je viazaná na hmotu.“ (POLAKOVIČ, Štefan: Čo je národné bytie? Hamilton: Zahraničná Matica slovenská, 1982, s. 6.) Každý národ potrebuje mať dejiny a to „dejiny väzieb“. Slovenský národ definuje ako duchovnú pospolitosť, ktorá vyrástla v svojbytnú bytosť na vlastnom území, z ktorého neodišla, ani sa ho nezriekla.
Podstatou dejín každého národa je jeho kultúra, pri tvorení ktorej je každý národ protagonistom. Polakovič zdôrazňuje predovšetkým etnický faktor existencie národa, ktorý má garantovať individualitu a osobitosť. Ľud (demos) sú ľudskí jedinci bez bližšieho určenia, ktorí tvoria kvantitatívnu náplň tak štátu, ako aj národa. Úsilím národa je žiť spolu v jednom štáte. Ak sa toto nenaplní, ak sú územne roztrieštení (Rómovia), „nemôžu vytvoriť vyššiu národnú kultúru a sú odkázaní len na folklórnu, ľudovú, ktorá pre život národa ako národa nestačí“ (tamže, s. 20), a tak zakrpatievajú len na kmeňovej úrovni. Jeho definíciou národa je téza, že národ je prirodzenou pospolitosťou a „vyrastá v štát, ak mu tento vzrast nepokazí iný, silnejší národ, ktorý ho prinúti, aby žil v podmanení“ (tamže).
4 Prístupom, ktorý sa vymyká spomedzi týchto dvoch, je prístup sociálno-biologický. Jeho základ tvorí predpoklad, že skupiny ľudí sú po istom čase spolunažívania späté geneticky, utvára sa ich spoločný genofond, a teda že národná spolupatričnosť je daná biologicky.
5 CONNOR, Walker. A Nation is a Nation, is a State, is an Ethnic Group, is a…. In Nationalism. Bratislava: UNESCO, 1997, s. 40 (pôvodne In Ethnic and Racial Studies, vol. 1, no. 4, October 1978)
6 MARSINA, Richard. Slovenské dejiny – k otázke ich pomenovania. In Historický časopis, roč. 38, č. 5. Bratislava: SAV, 1990
7 REYNOLDS, Susan. Kingdoms and Communities in Western Europe (900 – 1300). Oxford: Oxford University Press / Clarendon Press, 1984/1997, s. 252
8 MEINECKE, Friedrich. Weltbürgertum und Nationalstaat: Studien zur Genesis des deutschen Nationalstaates. München: R. Oldenbourg, 1908. K analýze týchto kategórií u Meineckeho pozri KREMER, Arndt. Transitions of a Myth? The Idea of a Language-Defined Kulturnation in Germany. In New German Review: A Journal of Germanic Studies, vol. 27, no 1. (Dostupné online: https://escholarship.org/uc/item/38h3c5hs)