Základom utužovania národnej identity je symbolika štátu. Uhorsko vo všeobecnosti pretrvávalo vo vedomí slovenskej inteligencie ako „naša vlasť“, výnimkou však boli zlomové roky 1848, 1861 či 1918, keď bolo obzvlášť nevyhnutné eliminovať uhorské symboly a nahradiť ich vlastnými.
Príchod nového poriadku si vždy vyžadoval odsúdenie toho starého. Aj preto vznikol najmä po roku 1918 obraz Uhorska ako „tisícročného žalára národov“, ktorý sa sčasti spochybnil až v novom prístupe vedeckej obce z obdobia 60. rokov 20. storočia. V rôznych podobách však pretrváva medzi obyvateľstvom dodnes.
Na druhej strane sa vznik ČSR vnímal najmä z českej strany ako „záchrana Slovákov“, čo ostáva aj vo vedomí značnej časti slovenského národa.48 Symbol Veľkej Moravy vyzdvihovaný v slovenskom národnom hnutí 19. storočia sa premietol i do symboliky česko-slovenského štátu v známej podobe ako „prvý spoločný štát Čechov a Slovákov“.
Pri pohľade na historický vývoj je možné identifikovať päť fáz tvorby národných symbolov prekrývajúcich sa s fázami národného obrodenia do vzniku prvej ČSR
1. Predmoderná etapa
Najprv zaznamenávame určitú „predmodernú etapu“49, keď symbolika prekonala zásadný vývoj. Spoločné uhorské symboly sa pod dojmom vzrastajúceho národnostného napätia v Uhorsku menili a vznikali odlišné, samostatné symboly (hoci niekedy ich bolo možné len ťažko odlíšiť).
Literáti barokového slavizmu narábali predovšetkým s biblickou symbolikou. Hlavnými líniami boli motívy Babylonskej veže, ako spôsob vyzdvihnutia rečových odlišností medzi národmi, a Potopy, ako formy morálneho očistenia a znovuzrodenia. Oceňovala sa krása reči a rozľahlosť „územia Slovanov“. Citeľná je reakcia na tradičné maďarské postoje, ktorá vytvárala predovšetkým symboly spojené so skorším príchodom Slovanov na dané územie (prípadne autochtónne teórie) a s Veľkou Moravou.
2. Národné obrodenie
Nástup slovenského národného obrodenia spojeného s vekom osvietenstva v habsburskej monarchii prinieslo na jednej strane spoločnú a na druhej strane odlišnú symboliku. Aj spoločné symboly však mohli mať odlišný obsah a ciele. Napríklad postava sv. Štefana bola pre Slovákov symbolom pokojného a rovnoprávneho národného spolužitia, kým pre Maďarov bola symbolom „vlastnej“ národnej štátnosti, historického práva maďarského národa na národný štát v hraniciach Uhorského kráľovstva.
Odlišné symboly vychádzali predovšetkým zo starších tradícií, z preduhorskej éry. V symbolike z nasledujúcich čias sa odzrkadľovala dichotómia katolíckej a evanjelickej časti inteligencie. Kým prvá preferovala symboly svätcov – sv. Cyrila a Metoda, sv. Svorada a Benedikta, evanjelická časť z náboženských dôvodov odmietla kult svätých a sústredila sa na symboly vychádzajúce z reformácie a z jej najbližšieho – českého prostredia. Boli to predovšetkým symboly husitstva a s ním spojeného diania, ale i Bielej hory a podobne. Symbolika na oboch stranách nebola len náboženskou, ale stávala sa už aj symbolikou národnou.
3. Romantizmus
Tretia fáza národného obrodenia (20. a 30. roky 19. storočia) bola charakteristická romantickou idealizáciou mnohých javov. Uhorsko sa ako symbol považovalo za neprijateľné, dávalo sa, naopak, do opozície k existencii Veľkej Moravy ako slovanského štátu, ktorého zánik sa od tohto času vnímal ako katastrofa.
Významným symbolom sa stala slovanská vzájomnosť, ktorá dodávala určitú legitimitu ašpiráciám Slovákov, umožňovala posilňovanie sebavedomia poukázaním na mnohopočetnosť tohto „národa“, na jeho územnú rozľahlosť, slávnu minulosť a spoločné poslanie pri obrodení európskej civilizácie.
Významným zdrojom inšpirácie sa práve v tomto období stala ľudová slovesnosť, hodnoty ľudovej kultúry sa povýšili na národné. Juraj Jánošík sa v tomto i sociálne komplikovanom čase oslavoval ako symbol vzdoru a zásadovosti. Do popredia sa dostal význam kroja ako národného rozlišovacieho znaku a symbolickej hranice.
Vyzdvihovali sa aj prírodné danosti. Tatry sa považovali za majestátne hory, v ktorých sa odzrkadľuje duch národa a zároveň za stred a kolísku Slovanov. Významnú symboliku v sebe niesli aj vychádzky na historické slovenské miesta. Mali manifestačný charakter – dôležitá bola ukážka súdržnosti a národnej idey. Podobné vychádzky sa konali napríklad i v Nemecku (Devín – Wartburg).
4. História a umenie
V 40. rokoch, keď sa situácia výrazne politicky radikalizovala, sa do popredia dostávali historicky slávne lokality, ktoré boli svedkami úspešných vystúpení Slovákov, predovšetkým v boji s cudzími narušiteľmi ich pokojnej držby.
Symbolom sa stalo mesto Nitra ako významné veľkomoravské centrum a znak kresťanského cítenia Slovákov, hrady Devín, Trenčín, Zvolen ako slávne sídla a symboly starobylosti či odboja (rímske légie, zápas Svätopluka s franským kráľom, odboj Matúša Čáka Trenčianskeho, boje s Turkami a podobne), „prírodné hradby“ ako Kriváň, Javorina, Poľana, Sitno, Kráľova Hoľa, ktoré vyjadrujú silu a neporaziteľnosť Slovákov, ako aj ich ochranu danú od Boha.
Ľudové piesne mali odrážať vlastnosti a znaky slovenského národa, ktoré chceli vyzdvihnúť, ale i historické medzníky a zápasy. (Symbolickým hudobným nástrojom sa stala fujara – Andrej Sládkovič, Detvan 1850.) Postupne ľudové piesne „znárodneli“.
Obzvlášť veľký význam nadobudli hymnické piesne, ktoré boli plodom romantizmu a kritických situácií. Sú naplnené patetizmom, ale aj odhodlanosťou a vzdorom. Prejavuje sa v nich taktiež vplyv ľudovej slovesnosti a sú odzrkadlením národných hodnôt.50
Dôležitá bola existencia národných divadelných scén (Sobotište, Banská Štiavnica, Myjava, Brezová pod Bradlom, Revúca) ako nástrojov prenosu slova a myšlienok, posolstiev.
Symbolickým odevom sa v tomto čase stal detviansky kroj ako odev zo stredného Slovenska, čistý, bez cudzích vplyvov, odlišný od všetkých ostatných. Úvod Slovanského bálu vo Viedni v roku 1847 tvorila promenáda v krojoch.
V neverbálnej rovine význam nadobúdali iné umelecké formy. V slovenských podmienkach to bolo najmä maliarstvo, kde sa presadil napríklad Peter Michal Bohúň portrétovaním slovenských vzdelancov a vodcovských osobností (napríklad obraz Jána Francisciho).
Počas revolúcie 1848 – 1949 vznikli nové symboly, predovšetkým slovenská zástava – ako červeno-biela na jar a ako trikolóra s heslami na jeseň51.V Žiadostiach slovenského národa sa po prvýkrát objavila požiadavka na slovenský znak. Ani krátke ozbrojené vystúpenie však nevnieslo do utvárania národnej identity Slovákov vojenskú symboliku, ktorá v podstate chýba až dodnes.
5. Po revolúcii
V 50. rokoch 19. storočia, v čase vytriezvenia z revolučnej eufórie, je charakteristické pestovanie martýrstva. Z obetí revolúcie, teda z bojovníkov za slobodu národa, sa stávajú jeho mučeníci, čo je podporené nešťastným úmrtím Ľudovíta Štúra (1856).
Po roku 1867 sa však na hrdinov zabúda. U Maďarov sa martýrstvo národných hrdinov, naopak, dostáva do popredia práve počas 60. rokov a pretrváva v tradíciách až podnes.
Slovenská zástava sa v 50. rokoch stiahla viac do súkromia a jej návrat je preukázateľný až v emigrácii v USA v 90. rokoch, keď v podmienkach slobody ožili národné prejavy a spätne sa nimi prebúdzal národný zápas aj medzi Slovákmi doma.
Od polovice 19. storočia sa národné symboly Slovákov už len dotvárali. Nesú isté podobnosti so symbolikou iných národov, ale sú v nich aj výrazné odlišnosti.
Za dôležité prvky formovania národnej identity považuje Eric J. Hobsbawm52 vznik svetského ekvivalentu cirkvi najmä s cieľom vzdelávania, vynález verejných ceremoniálov udržiavajúcich mýty a tradície a masovú produkciu verejných monumentov. Pri formovaní slovenského národa tieto tri zložky takmer chýbajú.
Kým pri prvých dvoch ide o objektívne prekážky, absenciu poslednej odôvodňuje Svetozár Hurban Vajanský monumentálnosťou slovenskej prírody, ktorá Slovákom nahradila pamätníky (azda jediným skutočným monumentom je mohyla na Bradle).
V minulej i súčasnej spisbe prevláda skutočne symbolika prírody – Tatry, Dunaj, Váh, Hron, Detva. Navyše, určité špecifiká pripisuje D. Škvarna najmä konvergencii ľudových prvkov Uhorska, Slovanstva či valaského obyvateľstva.
Symbolika bola komornejšia, menej honosná a patetická. Vyzdvihovala sa skromnosť. Chýbala výraznejšia mestská architektúra. Chýbala symbolika národného štátu (pre Maďarov Uhorsko), vážnej hudby (Ján Levoslav Bella až v 60. rokoch, potom ešte najmä Mikuláš Schneider-Trnavský), opery, sochárstva (len Ladislav J. Dunajský – produkoval na zákazku).
Nová doba po roku 1918
Zlomovým vo všetkých sférach sa pre Slovákov stal rok 1918. Bol to začiatok hlbokých premien vo všetkých aspektoch spoločenského a národného diania. Prvotným odzrkadlením zmien štátoprávneho usporiadania a politického systému a následne kolektívnej identity boli zmeny, ktoré sa dotkli „takých prvkov a symbolov oficiálnej pamäti, ako sú štátny znak, hymna, zástava, štátne a národné farby, pečate, názvy obcí a miest, ulíc, budova inštitúcií, dotkli sa peňazí a poštových cenín, ale aj štátnych sviatkov, pomníkov a pamätných miest.“53
So zrodom nového štátu vyvstala aj otázka zrodu nových symbolov, ktoré by korešpondovali s novou úlohou národnej identity. Rekonštrukcia historickej pamäti v mestách na Slovensku pozostávala podľa Ľubomíra Liptáka po roku 1918 z troch hlavných prvkov:
a) zo zmeny v historickej tradícii miest,
b) zo zakotvenia renovovanej historickej pamäti v názvoch ulíc,
c) z osudov politických pomníkov54.
Časť pôvodnej symboliky a tradície sa preberala, časť sa vytláčala a časť premiestňovala do iných súvislostí. Bol to proces postupného vyrovnávania sa s minulosťou, podporený možnosťou masovej výchovy a oficiálnou štátnou podporou národa (etnika).55
Tento prerod však nebol natoľko nevyhnutný vo vedomí elít, ktoré už pred rokom 1918 vytvárali pre slovenský národ vlastnú symboliku. Oveľa významnejší bol pre vedomie ľudu, ktorý bol náchylný preberať lepšie propagovanú symboliku, čiže do roku 1918 vo veľkej miere práve symboliku uhorskú. Pre myslenie ľudu bolo nevyhnutné priblížiť mu novú symboliku prostredníctvom prvkov, s ktorými sa denne stretával.
Z tejto úvahy vyvstáva dôležité konštatovanie prenosu myšlienok z elít na národ prostredníctvom politických či kultúrnych orgánov, ktoré elita drží v rukách a pomocou ktorých dokáže masy ovplyvňovať (predovšetkým cez médiá, vzdelávací systém, ale aj cez mocenské a legislatívne nástroje, ktorými dokáže presadiť idey do reálneho života).
Základným motívom snáh slovenskej inteligencie po roku 1918 bolo „poslovenčovanie“ čo možno najširších oblastí každodenného života, úsilie o doformovanie etnického národa na národ politický prostredníctvom posilnenia jeho národnej identity vo všetkých vrstvách spoločnosti. Nová identita sa vytvára(la) aj ako negácia starého predchádzajúceho vývoja.
Ďalšie míľniky a súčasnosť
Podobnými zlomovými okamihmi boli pre slovenský národ a jeho život aj roky 1939, 1948, 1989 a 1993. Boli to roky nielen zmien štátoprávnych a politických, ale aj zmien v symboloch a tradíciách (ani jeden z týchto prelomov však nedoniesol také masívne manipulovanie so symbolikou ako už spomínaný rok 1918), ktoré sa najevidentnejšie manifestovali v rétorike oficiálnych predstaviteľov štátu – politických elít a inteligencie.
Česko-Slovenská republika vznikla ako unitárny štát, ktorý však tvorili dva etnické národy (hoci aj o tom sa dlhé roky viedli živé polemiky). Z toho vyplýval problém typu nacionalizmov, ktoré mali pôsobiť, najmä rozpor medzi politickým nacionalizmom československým (ktorý mal byť aj jednotiaci v zmysle etnickom) a etnickým nacionalizmom slovenským (ktorý Slovákov etnicky vydeľoval).
Sociológ Anton Štefánek na túto situáciu reagoval výstižne: „Som si vedomý ohromnej ťažkosti stvoriť čo priam len v teórii nový obsah československého nacionalizmu, ktorý by mal byť viac než púhym politickým nacionalizmom akejsi kmeňovej konfederácie dvoch príbuzných národov.“56
Pri dovŕšení štátnej samostatnosti dochádza k zásadnému prerodu etnického národa na politický, občiansky národ, ktorý už nevystačí len s kultúrno-psychologickými väzbami. Každý etnický nacionalizmus sa v konečnom dôsledku stáva politickým, ktorý načrtáva pre každý národ jeho vlastnú cestu.
Túto rolu musí na seba prevziať predovšetkým inteligencia, ktorá sa, ako v prípade iných spoločenstiev, prirodzene stáva intelektuálnou elitou politického národa. Jej úlohou je vytvárať v národe víziu jeho ďalšej existencie. V definovaní národnoštátnych záujmov musí prevažovať pragmatizmus a racionalizmus.
Pre udržanie špecifickosti a konkurencieschopnosti národa je nevyhnutné určiť si ciele rozvoja predovšetkým vedy, školstva a kultúry, pestovať národnú identitu ako „osobitnú formu kultúrnosti a vzdelanosti“.
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.
Parlamentný inštitút Kancelárie Národnej rady SR
(Celý príspevok bol uverejnený v Slovenskom časopise historickom, č. 2/2021. Medzititulky pridala redakcia.)
Obrázok: NR SR
(koniec)
Literatúra a poznámky:
48 Takisto české videnie Slovákov ako plebejcov, drotárov, ale čistých, neskazených, sa stalo pre slovenský národ na dlhé obdobie dokonca devízou.
49 ŠKVARNA, Dušan. Začiatky moderných slovenských symbolov. K vytváraniu národnej identity od konca 18. do polovice 19. storočia. Banská Bystrica: UMB, 2004. Dostupné aj online: ZLOM.P65 (netkosice.sk)
50 Práve 19. storočie – éra romantizmu – je obdobím vzniku národných hymien väčšiny súčasných štátov Európy.
51 V súčasnosti je jej verná kópia vystavená aj vo vestibule Národnej rady Slovenskej republiky.
52 HOBSBAWM, Eric J. (1992). Nations and Nationalism Since 1780: Programme, Myth, Reality. Cambridge: Cambridge University Press, 1990/1992. TENŽE. Národy a nacionalismus od roku 1870. Program, mýtus, realita. Brno: CDK, 2000. (Rovnomenná recenzia BALÍK, Stanislav. In Politologický časopis, roč. 7, č. 2. Brno: MPÚ 2000, dostupné aj online 2000-2-7-Balík-Recenze-Hobsbawm-Národy a nacionalismus od roku 1780. Pdf: politologickycasopis.cz.) HOBSBAWM, Eric J. The Nation as Invented Tradition. In Nationalism. Bratislava: UNESCO, 1997, 76 – 83
53 LIPTÁK, Ľubomír. Rok 1918 a rekonštrukcia historickej pamäti v mestách na Slovensku. In Acta contemporanea. K 50. výročiu V. Prečana. Praha: Ústav pre soudobé dějiny AV ČR, 1998, s. 180
54 Je to obdobie vytvárania nových pamätníkov, ktoré majú symbolizovať národných hrdinov. Pocit spolupatričnosti a vlastníctva majú navyše utužiť finančné zbierky, ktoré sa na podporu výstavby takýchto pomníkov konali (pamätníky Jánovi Hollému ešte v roku 1914, Ľudovítovi Štúrovi, Jozefovi M. Hurbanovi, neskôr bradlianska mohyla Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a podobne).
55 Pozri ŠKVARNA, Dušan. C. d.
56 ŠTEFÁNEK, Anton. Slovenská a československá otázka (1922). In Slovenská otázka v 20. storočí. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 45