Už viac rokov môžeme u nás hovoriť skôr o postupnom a zrýchľujúcom sa úpadku v ťažiskových oblastiach života spoločnosti.
Súčasnú slovenskú spoločnosť možno charakterizovať ako takú, ktorej chýba jasná strategická orientácia a efektívny systém riadenia ťažiskových oblastí života, ako kompetenčne upadajúcu, dezintegrovanú, informačne manipulovanú, dezorientovanú a demotivovanú.
Jednoduché a rýchle riešenia týchto spoločenských problémov asi neexistujú.
A čo naštartuje náš rozvoj?
Politické strany a ich predstavitelia to, zdá sa, nebudú. Princípy kompetentnosti a výberu kompetentných do svojich radov ani posúvanie kompetentných z komunálnej do vrcholovej politiky im nie je vlastný.
Politické strany si nepestujú cieľavedome svoje kariérne zázemie, svoj „bazén talentov“, z ktorého vo vhodnej chvíli môžu „vyloviť“ experta pre určitú oblasť činnosti. Experta, ktorý je pripravený nielen odborne, ale aj komunikačne a má aj morálne predpoklady a spoločenskú kredibilitu pre výkon verejných funkcií.
Politické strany nemajú stanovené ani ciele a systém prípravy pre svoje regionálne a vrcholové politické špičky. Mnohé z nich regionálne ani nepôsobia.
Predtým, po roku 1989, do politiky vstupovali prevažne odborne zdatní ľudia z rôznych oblastí praxe, čo bolo aj vidieť na úrovni nimi spracúvaných a prijímaných rozhodnutí a celkovo na úrovni ich komunikácie a správania.
Zvykne sa hovoriť, že v komunikácii komunikujeme hlavne fakty, emócie a skryté posolstvo.
Komunikovať fakty z danej oblasti si vyžaduje, mať z nej odborné znalosti. Toto sa však netýka značnej časti našich súčasných politických elít, nakoľko sú odbornosťou „nepobozkané“.
V popredí sú emócie
V našej politike sa až nadmieru komunikujú hlavne emócie. Skrytým posolstvom z takto realizovanej komunikácie je, že dotyční nemajú odborné zázemie pre komunikáciu faktov.
Emotívnu komunikáciu možno vidieť hlavne v osočovaní, agresivite, útočnosti, neprijímaní faktov od protivníkov, pripisovaní im zlých úmyslov a pod.
Je to politický, ale, bohužiaľ, aj spoločenský marazmus, ktorý žijeme v tejto dobe a ktorý rozdeľuje našu spoločnosť na nezmieriteľné tábory. Zanikajú v ňom všetky prvky racionality a slušnosti.
Polarizované médiá
No a zdravšej politickej a spoločenskej klíme neprispievajú ani naše elektronické a tlačené médiá. Tie reagujú len na politické udalosti, ktoré im vyhovujú, a spôsobom, aký im vyhovuje. Obvykle hlavne „značkovaním“ na dobrých a zlých, našich a cudzích.
Práca s faktami v médiách je veľmi účelová, až to vyzerá, že si vytvárajú vlastnú virtuálnu realitu. Namiesto informácií a faktov šíria propagandu a agresívne hejtujú všetkých, ktorí nie sú na ich hodnotovej platforme a majú iný názor, iné videnie sveta. Je to tiež hlavne prejavom ich nekompetentnosti, ale aj hájenia záujmu, ktorý majú zastupovať.
Keďže klesá ich dôveryhodnosť a sledovanosť, útočia na alternatívne internetové médiá, ktoré majú násobkovo vyššiu sledovanosť.
… a polarizovaná spoločnosť
Takáto spoločenská atmosféra živená v súčasnosti v našej spoločnosti vedie už k jej zjavnej dezintegrácii, k jej rozdeleniu na „my“ a „oni“. Už nás prakticky nič nezjednocuje, ak pominieme občasné úspechy našich športovcov.
Bežní ľudia sú dezorientovaní z toho, čo sa to u nás deje. Už tu nie je žiaden dôveryhodný maják, na ktorý by sa mohli upnúť a ktorý by ich úspešne previedol cez tieto zlé časy. Ľudia už nevedia, komu možno a komu sa nedá veriť.
Uzatvárajú sa do svojich skupinových alebo individuálnych ulít. Sú držaní stále v strachu, je im vyhrážané, čo sa stane, ak neurobia to, čo sa od nich čaká.
No a čo teda naštartuje náš rozvoj a prosperitu?
Jednoduché a rýchle riešenia týchto spoločenských problémov asi neexistujú.
V krátkosti sa pokúsim formulovať možnosti naštartovania kompetenčného rastu a integrácie spoločenských aktérov.
Kompetencie
Pokiaľ ide o zlepšenie postavenia a posilnenie miesta kompetencií vo fungovaní spoločnosti na jednotlivých úrovniach jej hierarchie (štát, jeho inštitúcie, podnikateľské a nepodnikateľské organizácie, ich útvary a jednotliví realizátori ich činnosti), tu by som začal v zmysle poznatkov manažmentu zmeny.
Začať treba vysvetlením toho, čo je kompetenčný model a čo nám prinesie uplatňovanie kompetenčného princípu do života na každej úrovni. Hodnota kompetentnosti musí byť jasná čo najširšiemu okruhu spoločenských aktérov. Je potrebné vysvetliť nielen prínosy jeho realizácie až po úroveň jednotlivcov, ale hlavne uviesť riziká toho, čo sa stane, ak kompetencie po celej ich hierarchii budú upadať, ako to ovplyvní životy každého z nás.
Z mojich skúseností z realizácie zmien vo viac ako 15 prípadoch a to nielen na podnikovej úrovni, sa ukázalo, že väčším motivátorom k zmene bolo ohrozenie, ako príležitosť.
Veľmi dôležité bude uviesť pozitívne skúsenosti z prípravy a uplatňovania kompetenčných modelov pripravovaných pre jednotlivé odvetvia národného hospodárstva. Nadväzne na to pripraviť modely tvorby kompetenčných profilov vo vybraných oblastiach a projekty ich realizácie. Samozrejme, aj s formuláciou míľnikov a nákladov v každej etape realizácie tohto projektu.
Mám skúsenosti z prípravy takýchto projektov. Pripravovali ich expertné skupiny.
– Prvý prioritný krok kompetenčného rozvoja bude príprava kompetenčných modelov pre jednotlivé pracovné miesta, resp. funkcie.
– Druhý krok je ich zavádzanie do praxe na príslušnej úrovni hierarchie.
– Tretí krok je personálny audit či audity, ktoré zistia, aká je kompetenčná úroveň realizátorov týchto pozícií a v čom si vyžaduje zlepšenia.
– Štvrtý krok je určenie, aké opatrenia je potrebné pripraviť pre tých, ktorí nespĺňajú kompetenčné požiadavky v príslušnej oblasti (zistiť vzdelávacie potreby).
– Piatym krokom je nadizajnovanie potrebných vzdelávacích aktivít pre získanie potrebných kompetencií.
– Šiestym krokom je realizácia vzdelávacích aktivít potrebných na doplnenie kompetencií.
– Siedmy krok je zisťovanie kompetencií po absolvovaní kompetenčnej prípravy.
Integrácia spoločenských aktérov
Predpokladom posilnenia spoločenského významu a váhy spoločenských aktérov je ich vzájomná integrovanosť a podpora. Táto zvyšuje váhu a význam ich aktivít, robí ich viditeľnejšími, dôveryhodnejšími a atraktívnejšími pre svoje okolie.
Samozrejme, integrovať možno len tých aktérov, ktorí sa vyznačujú spoločnými hodnotami, spoločnými cieľmi, záujmami, kultúrou a majú aj nejaký druh inštitucionálnej subjektivity. Integrácia je opakom snáh o odlíšenie sa pri budovaní svojej značky.
Tí, ktorí sa úzkostlivo orientujú len na budovanie svojej inštitucionálnej značky a sú zahľadení len do seba, premrhávajú synergický efekt spájania sa a úspešnejšieho dosahovania svojich lokálnych cieľov, ako aj účasti na plnení širšie koncipovaných spoločných cieľov.
Na Slovensku sú viaceré inštitúcie, ktoré sa hlásia k napĺňaniu a rozvíjaniu slovenského záujmu v rôznych oblastiach života. Je otázkou, či o sebe vedia, či vzájomne poznajú pole ich pôsobnosti. Poznáme, aké sú formy ich komunikácie a prípadnej spolupráce? Hľadali sme formy výmeny vzájomných skúseností?
Bolo by preto užitočné spoznať celý sortiment inštitúcií hlásiacich sa k realizácii slovenského záujmu a začať diskusiu o možnosti vzájomného prepojenia ich cieľov a integrácii hodnôt ktoré ich spájajú. Do tejto diskusie je treba zapájať aj širší okruh verejnosti, ľudí, pre ktorých by sme vytvárali priestor ich sebarealizácie.
Toto je cesta k prekonaniu našej roztrieštenosti a posilneniu spoločnej integrácie, ktorou by sa obsiahol širší okruh aktivít a vytvorila by sa ich väčšia spoločenská váha. Dnes je vo svete trend budovania spoločenstiev praxe (community of practice) kde sa ľudia spontánne spájajú pri riešení spoločne pociťovaných problémov.
Naformulujeme spoločne problémy, ktorých riešením by sme chceli zabrániť úpadku, resp. ktorých riešenie nám dá väčšie rozvojové šance.
PhDr. Libor Lubelec, CSc
(autor je sociológ)
(Koniec série)