Patril k profilujúcim historikom dejín 20. storočia na Slovensku. Predmetom jeho vedeckého bádania boli najnovšie dejiny, otázky medzinárodných vzťahov stredoeurópskych štátov a národných dejín so zreteľom na slovensko-maďarské vzťahy v medzivojnovom období. V januári uplynulo 91 rokov od jeho narodenia…
Ladislav Deák sa narodil 13. januára 1931 vo východoslovenskej obci Markovce v rodine gréckokatolíckeho kňaza. V roku 1957 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Vzdelanie si doplnil na študijných pobytoch v Maďarsku, Poľsku, v bývalej Juhoslávii, Bulharsku a Česku.
Najprv pôsobil ako učiteľ, od roku 1962 ako vedecký pracovník v Ústave dejín socialistických krajín Slovenskej akadémie vied (SAV). Od 80. rokov minulého storočia pracoval v Historickom ústave SAV.
Špecialista na slovensko-maďarské vzťahy
Historik Ladislav Deák sa spočiatku zameriaval na zahraničnopolitické problémy stredoeurópskych štátov a Juhoslávie v medzivojnovom období (1918 – 1939). Od polovice 80. rokov sa sústredil na vzťahy medzi Československom a Maďarskom s ťažiskom na politiku Maďarska voči Slovensku.
Je autorom alebo spoluautorom 15 knižných publikácií. Medzi najvýznamnejšie patria diela Európa na prelome (1973), Zápas o strednú Európu 1933 – 1938 (1986), Hra o Slovensko (1991) či trojzväzková edícia dokumentov Viedenská arbitráž – Dokumenty I. – III. (2001 – 2005).
Okrem toho publikoval vyše 100 vedeckých štúdií a početné odborné články doma i v zahraničí. Zastával viaceré funkcie v odborných i v stavovských organizáciách vrátane funkcií v bilaterálnych medzištátnych komisiách historikov a vykonával rozsiahlu poradcovskú a expertíznu činnosť pre štátne orgány či občianske organizácie. Ladislav Deák za svoju vedeckú a popularizačnú činnosť získal viaceré ocenenia.
Bol nositeľom mnohých ocenení, mimo iných Ceny Centra Bjørnstjerne Bjørnsona (1996), Čestnej plakety Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách od SAV (1996), Ceny Daniela Rapanta za celoživotné dielo v oblasti historických vied (2001, Matica Slovenská) alebo Ceny SAV za vedecko-popularizačnú činnosť (2004).
Prezident Slovenskej republiky udelil roku 2012 Ladislavovi Deákovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy a celoživotný prínos k rozvoju kultúry, osobitne v oblasti historických vied.
PhDr. Ladislav Deák, DrSc. zomrel 15. novembra 2011 v Bratislave vo veku 80 rokov.
Anton Hrnko: Vo svojej oblasti patril k najvýznamnejším
Dielo Ladislava Deáka zhodnotil historik Anton Hrnko: „Jeho cesta k spracovaniu slovenských národných dejín bola viac-menej atypická… Mnohí slovenskí historici často podľahli sebaklamu, že slovenská história sa dá vykladať sama zo seba, že ju netreba skúmať vo väzbe na vývinové trendy v širšom stredoeurópskom, resp. európskom rámci. L. Deák tieto problémy nemal, pretože svoju vedeckú dráhu začal v 60. rokoch po nástupe na internú vedeckú ašpirantúru do SAV spracovávaním všeobecných dejín, predovšetkým dejín Juhoslávie a problematiky Malej dohody.
Pri spracovaní tejto problematiky sa postupne vypracoval na jedného z najvýznamnejších, profilujúcich slovenských historikov dejín medzinárodných vzťahov v oblasti strednej Európy v medzivojnovom období.
Jeho vynikajúce jazykové znalosti (maďarčina, srbochorvátčina, poľština, ruština, nemčina) mu umožnila preskúmať tisíce originálnych dokumentov z archívov stredoeurópskych štátov a tak získať prehľad aj o najjemnejších vývojových trendoch, ktoré vyústili do zlyhania malodohodových štátov roku 1938, čo určovalo spôsob správania rozličných skupín horthyovského establišmentu pri presadzovaní maďarských revizionistických plánov, predurčili krach poľských veľmocenských ambícií, i tých, ktoré viedli nakoniec medzivojnové Česko-Slovensko do zahraničnopolitickej izolácie a k Mníchovu roku 1938.
Nemá zmysel vyratúvať jednotlivé práce L. Deáka, venované tejto problematike. Najvýznamnejšie je práve to, že bol a zostal predovšetkým slovenským historikom, že na vývin v stredoeurópskom priestore sa pozeral predovšetkým slovenskými očami a zo slovenského zorného uhla. Práve toto mu umožnilo lepšie a hlbšie pochopiť vnútorné a zahraničnopolitické motivácie konania slovenskej politickej reprezentácie v druhej polovici 30. rokov.
Jeho práce zaoberajúce sa Mníchovom, Viedenskou arbitrážou, Malou vojnou značne posunuli poznatky slovenskej historickej vedy o poslednom roku existencie medzivojnového Česko-Slovenska.
Bol to on, kto sústavne zdôrazňoval, že Viedenská arbitráž nie je dôsledkom Mníchova, ale jeho neoddeliteľnou súčasťou, že takéto slovné odlišnosti majú ďalekosiahle právne a politické dôsledky, a preto treba dôsledne zastávať slovenské stanovisko totožné so skutočným stavom veci. Lebo to, o čom si myslíme, že je nespochybniteľné, mnohé okolité historiografie skresľujú a takto skreslene informujú bližší i vzdialenejší svet.“
Nemôžeme rezignovať na vlastný pohľad
Anton Hrnko v súvislosti s prácou L. Deáka pokračuje: „Nemôžeme podľahnúť častým tvrdeniam kozmopolitných ,vedátorovʻ, že v blízkej budúcnosti je možné vytvorenie ,stredoeurópskehoʻ pohľadu na našu spoločnú minulosť. V našom priestore je ešte priveľa partikulárnych záujmov, ktoré sa presadzujú aj cez oblasť historickej vedy, aby sme mohli rezignovať na vlastný pohľad, vlastný výklad minulých dejov, reprezentujúci naše historické skúsenosti.
Celé vedecké dielo Ladislava Deáka, najmä jeho práce o slovensko-maďarských vzťahoch, bolo, je a naďalej bude nanajvýš aktuálne, pretože tieto vzťahy sú kľúčové pre slovenskú súčasnosť i budúcnosť. Bez poznania ich histórie nemožno formulovať ani správnu politiku ich aktuálneho riešenia a rozvoja.
Odchodom Dr. Deáka vznikla v oblasti poznania maďarskej politiky vo vzťahu k Slovákom a Slovensku výrazná medzera, ktorú slovenská historická veda len ťažko zaplní.“
L. Deák: Revízia dekrétov by bola popretím spravodlivosti
Uverejňujeme ďalej časť rozhovoru s Ladislavom Deákom spred 20 rokov uverejneného pod názvom „Snahy o revíziu Benešových dekrétov sú nebezpečným pokusom o destabilizáciu povojnového usporiadania Európy“ (Nový deň, 15. 4. 2002)
Pod Benešovými dekrétmi rozumieme právne normy a zákony, ktoré vznikli v čase druhej svetovej vojny a po nej v roku 1945, keď ešte v Československu absentovalo Národné zhromaždenie. Prvý dekrét uzrel svetlo sveta v roku 1940 a posledný 27. októbra 1945. Vyhlasoval ich prezident Edvard Beneš a všetky boli retrospektívne potvrdené dočasným Národným zhromaždením.
Dekréty sa týkali tak všeobecných právnych noriem povojnového Československa, ako aj retribučných opatrení, ktoré boli zamerané na potrestanie vojnových zločinov, kolaborantov a nepriateľov štátu. Prijímanie týchto právnych noriem roku 1945 bolo plne v súlade so závermi a princípmi prijatými mocnosťami protihitlerovskej koalície k otázke usporiadania povojnovej Európy. Podobné zákony boli prijaté aj na Západe v krajinách, ktoré sa stali obeťami nacistickej agresie – vo Francúzsku, Holandsku, Belgicku, Dánsku, Nórsku i Poľsku a Maďarsku.
Nevymyslelo ich Československo. Vyplývajú zo záverov Postupimskej konferencie, ktorá sa uskutočnila v lete 1945. Pokiaľ išlo o Maďarov na Slovensku, v čase zrušenia ich štátneho občianstva sa počítalo s tým, že podobne ako Nemci budú vysídlení. Nestalo sa tak a problém maďarskej menšiny sa riešil inou cestou. Východisko sa našlo v Dohode o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, ktorá bola podpísaná vo februári 1946 a realizovala sa v rokoch 1947 – 1948.
- Táto dohoda dnes maďarskej strane nevyhovuje. Porovnávajú ju s transferom sudetských Nemcov…
L. Deák: Porovnávanie výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom s transferom sudetských Nemcov nemá reálny základ, je umelou a účelovou konštrukciou. Maďari opustili Československo na základe podpísanej dohody, ktorá sa realizovala za vzájomne dohodnutých podmienok. Výmena nebola živelná, ale regulovaná vládami.
Počet presídlencov sa určil na recipročnom princípe a celú akciu riadila zmiešaná komisia, pričom sa komplexne riešili aj majetkovoprávne otázky. Celý hnuteľný majetok si presídlenci brali so sebou, kým nehnuteľný majetok prechádzal do správy štátu a potom bol pridelený novému presídlencovi, pričom prijímajúci štát sa zaviazal, že mu poskytne plnú kompenzáciu.
Rozdiel pri výmene obyvateľstva bol v tom, že kým sa Slováci v Maďarsku dobrovoľne prihlasovali, Maďari na Slovensku na vysídlenie boli určovaní. Napriek tomu, že maďarská vláda podpísala dohodu o výmene obyvateľstva, robila všetko, aby ju čo najviac sťažila a sabotovala jej realizáciu. Vyvíjala nátlak na Slovákov v Maďarsku, aby sa nehlásili na výmenu, pretože by tým došlo k redukovaniu počtu Maďarov v Československu, o čo maďarský štát nemal záujem. V budúcnosti by sa totiž tým znižovali šance na územnú revíziu voči Československu.
- Koľko Maďarov odišlo zo Slovenska?
– Okolo 6 000 Maďarov, ktorí boli spojení so Szállasiho fašistickým terorom alebo spolupracovali a kolaborovali s okupačným režimom na južnom Slovensku, zutekalo do Maďarska roku 1945 ešte pred oslobodením okupovaného teritória. Keď v januári 1945 veľmoci antihitlerovskej koalície v Moskve podpísali s Maďarskom prímerie, v ktorom sa Maďari zaviazali, že z okupovaného územia stiahnu svoje vojsko, políciu, administratívu a iné orgány štátnej moci, odišlo približne 30 000 ľudí.
V rámci dohody o výmene obyvateľstva došlo k presídleniu asi 60 000 ľudí. Celkovo možno povedať, že zo Slovenska odišlo zhruba 100 000 Maďarov.
Počet Slovákov repatriantov z Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva i mimo nej sa pohyboval okolo 70 000. Pôvodne predpokladali československé vládne orgány väčší počet, avšak v dôsledku štvavej vládnej i verejnej propagandy v Maďarsku zameranej proti presídľovacej akcii, ktorá bola sprevádzaná vyvolávaním protislovenských vášní, obviňovaním z vlastizrady, často aj s majetkovoprávnymi dôsledkami, násilnosťami, mnohí Slováci v Maďarsku boli zastrašení a svoje pôvodné rozhodnutie odvolali.
Tu treba spomenúť, že keď sa nepodarilo realizovať pôvodný plán presídlenia, československá vláda rozhodla o takzvanom vnútornom riešení maďarskej menšiny, v rámci ktorej bolo nútene zo Slovenska presídlených asi 44 000 Maďarov – väčšinou z chudobnejších vrstiev – na práce do českého pohraničia.
Tí sa po navrátení štátneho občianstva po čase vracali späť na Slovensko (v Čechách ich ostalo asi 20-tisíc), ale už do inej situácie, keď došlo k majetkovoprávnym zmenám, čo vyvolalo ďalšie problémy. Prijala sa zásada, že mali nárok na pôvodnú nehnuteľnosť a na imanie a ak sa pôvodný stav už nedal obnoviť, mali nárok na primeranú náhradu ich majetku.
Medzitým sa situácia skomplikovala zakladaním JRD, čo nepriaznivo ovplyvnilo vysporiadanie majetkovoprávnych otázok. Mnohých postihnutých Maďarov, tak ako ostatných obyvateľov štátu, komunistický režim zbavil pôdy. Staré resty sa riešia až v súčasnosti reštitúciami.
- Požiadavky na zrušenie dekrétov sa opierajú o argument, že v nich bola zakotvená kolektívna vina, ktorá je dnes v rozpore s európskou demokratickou legislatívou…
– Nebolo by správne, keby sme Benešove dekréty nehodnotili v časovom horizonte doby ich vzniku. Vojny spôsobujú strašné utrpenia a materiálne straty ľudí. Veľmoci antihitlerovskej koalície a ich spojenci po 2. svetovej vojne došli k záveru, že v záujme nápravy krívd strojcovia agresie a štáty, ktoré rozpútali vojnu, musia byť potrestaní.
Demokratické princípy sa uplatňujú medzi štátmi v čase mieru, ale ustupujú po prehratej vojne. Vieme si predstaviť, ako by v roku 1945 reagovalo slovenské obyvateľstvo, od ktorého by sa po sedemročnej okupácii, horthyovskom terore a Szállasiho hrôzovláde na juhu Slovenska očakávalo zmierenie a zabudnutie na minulosť bez garancií, aby sa história neopakovala?
Ak by nedošlo k potrestaniu vinníkov po 2. svetovej vojne, potom prečo padli milióny vojakov na frontoch a civilov mimo frontov? Padli nezmyselne a boli zbytočnými obeťami boja za slobodu a národov a za porážku agresorov a okupantov?
Máme zatvoriť oči a povedať, že sa nič nestalo a vinných vyhlásiť za nevinných so všetkými z toho plynúcimi občianskymi a majetkovoprávnymi dôsledkami? Prakticky máme sa vzdať výsledkov 2. svetovej vojny a tých princípov, na ktorých spočíva svet po vojne?
Práve poslaním mierových zmlúv po 2. svetovej vojne bolo dať národom a štátom – obetiam agresie – medzinárodnú, morálnu a majetkovoprávnu satisfakciu, a to tým, že vinníci budú potrestaní.
Pokiaľ ide o historické chápanie kolektívnej viny, treba povedať, že i keď zákon č. 33 z roku 1945 zbavoval Maďarov štátneho občianstva, retribučné dekréty boli založené na individuálnej vine a dekréty, ktoré sa týkali konfiškácie majetku, nevychádzali z kolektívnej viny všetkých Maďarov a Nemcov, ale týkali sa zradcov a nepriateľov štátu bez ohľadu na národnosť.
Okrem toho retribučné dekréty sa nevzťahovali na tých Nemcov a Maďarov, ktorí mohli dokázať vernosť Československu. Je prirodzené, že nová generácia po vyše päťdesiatich rokoch má iný prístup k hodnoteniu povojnových udalostí, avšak nezvratné historické fakty nemožno zmeniť.
Benešove dekréty vznikli v povojnových pomeroch, vyplývali z dôsledkov 2. svetovej vojny a väčšina z nich po čase buď stratila na význame, bola novelizovaná alebo upravená novými právnymi normami – v októbri 1948 Národné zhromaždenie vrátilo občianske práva všetkým osobám maďarskej národnosti.
Maďarská vláda a strana SMK z vyše 140 dekrétov spochybňuje iba necelú desatinu, ktorých revízia by bola v rozpore s výsledkami 2. svetovej vojny a medzinárodnými zmluvami a naviac s princípom nepremlčateľnosti vojnových zločinov.
- Oficiálna maďarská propaganda a jej európski lobisti chcú nahovoriť svetu, že dekréty boli voči Maďarom a Nemcom diskriminačné, že na základe kolektívnej viny viedli k zbaveniu ich práv. Znamená to, že Maďarsko po Postupimskej konferencii postupovalo ináč ako vtedajšie Slovensko v rámci Československa?
– Postupimská konferencia rozhodla, že Nemci budú vysídlení z troch štátov: Poľska, Československa a Maďarska. Povojnové Maďarsko toto rozhodnutie plne akceptovalo a realizovalo. V rokoch 1947 – 48 vysídlilo do Nemecka do americkej zóny 170 000 Nemcov a navyše viac než 80 000 ich opustilo maďarské územie už skôr buď dobrovoľne, alebo boli k tomu donútení. V roku 1945 považovali v Maďarsku Nemcov, podobne ako u nás, za zradcov a nepriateľov maďarského štátu.
Maďarských Nemcov všeobecne volali Švábmi. Všetky politické strany sa zhodli na stanovisku, že v Maďarsku neexistuje problém Švábov, ale iba nemeckých fašistov. Maďarský štát prijímal voči nim drastické opatrenia. Postihoval všetkých Nemcov, vyhlásil ich za zradcov vlasti a skonfiškoval im majetky. K vysídleniu postačovalo, aby si maďarský Nemec písal svoje meno v nemeckej podobe. Výnimky sa týkali iba antifašistov a tých, čo nezradili a zostali verní maďarskému štátu.
Problém s vyrovnaním sa s nemeckou menšinou pretrvával oveľa dlhšie ako v Československu. Keď nová maďarská ústava prijatá roku 1949 uvádzala menšiny v štáte, nemecká menšina tam nefigurovala. Biľag na maďarských Nemcoch pretrvával aj ďalej.
Boli za tým aj majetkovoprávne problémy. Na miesta vysídlených Nemcov prišli Maďari zo Slovenska. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, ako sa maďarská vládna politika a verejnosť doteraz vysporiadala s majetkovoprávnymi otázkami Nemcov, ktorých maďarský štát vysídlil do Nemecka, a či im bol vrátený majetok a pôda.
- Československý štát na rozdiel od iných štátov usporiadal svoje povojnové problémy s Maďarskom v takzvaných Štrbských protokoloch – verejnosti menej známych.
– V júli 1949 na Štrbskom plese rokoval štátny tajomník Vladimír Clementis a štátny tajomník Maďarska a dohodli sa na konečnej úprave nerozriešených finančných a hospodárskych otázok a v roku 1964 došlo medzi obidvomi štátmi k plnému majetkovému vyrokovaniu.
- Ako hodnotíte novodobé trendy spájať náš vstup do Európskej únie so zrušením Benešových dekrétov?
– Treba povedať, že podobné opatrenia, ako prijalo Československo po 2. svetovej vojne, prijali aj iné štáty, ktoré v súčasnosti sú členmi EÚ. Pri ich vstupe im nikto nekládol podobné podmienky. Preto spájať dekréty so vstupom ČR a SR do EÚ zo strany niektorých štátov, dokonca Maďarskej republiky ako nečlena, je veľmi priehľadná účelová a nezodpovedná politická manipulácia.
Záväzky, ktoré pre SR vyplývajú zo Zmluvy o Európskom spoločenstve, nemajú žiadne súvislosti ani spätné účinky a SR neukladajú povinnosť revidovať Benešove dekréty a meniť povojnové právne normy.
- Kto by mal podľa vás v záujme stability V Európe revizionistom povedať definitívne stanovisko k neustálemu otváraniu minulosti?
– Myslím, že táto otázka nemá iba bilaterálny aspekt, ale predovšetkým multilaterálny a týka sa povojnového územného usporiadania a demokratických princípov, na ktorých spočíva povojnová Európa a mier v našom regióne.
Ak sa má táto otázka otvoriť, nech sa k nej vyjadria a zaujmú stanovisko najpovolanejší, teda tri veľmoci antifašistickej koalície, ktoré sa zúčastnili na Postupimskej konferencii a rozhodovali o budúcej Európe – USA, Veľká Británia a medzinárodnoprávny nástupca bývalého ZSSR.
- Maďarskí extrémisti vyhlasujú, že na Slovensku Benešove diskriminačné dekréty neboli doteraz zrušené a na ich základe Maďari boli deportovaní, vyhostení do Maďarska a na nútené práce…
– Výmena obyvateľstva sa realizovala podľa regulárne podpísanej dvojstrannej dohody medzi Československom a Maďarskom, teda nešlo o žiadnu deportáciu a jednostranné vyhostenie.
- Čo by znamenalo zrušenie Benešových dekrétov?
– Dôsledky takéhoto kroku by boli nedozerné a vytvorili by precedens v európskom meradle. Narušil by sa celý povojnový systém. Odporcovia dekrétov nežiadajú zrušenie všetkých povojnových právnych noriem, ale iba niektorých. Z medzinárodnoprávneho hľadiska je absurdné, aby z celého komplexu povojnových zákonov niektorý platil, iný nie. Buď platia všetky, alebo žiaden.
Takýto hlboký zásah by znamenal zrútenie sa celej legislatívy a politického systému, na ktorých bol budovaný povojnový štát. Okrem toho malo by to ďalekosiahle hospodárske, sociálne a politické dôsledky a viedlo by k chaosu celej spoločnosti. V tejto súvislosti možno položiť otázku, čo sa tým sleduje? Nejde o snahu politicky a hospodársky destabilizovať susedné štáty a celý región?
- Pomohlo by situáciu upokojiť morálne gesto v podobe vzájomného ospravedlnenia sa?
– V tejto súvislosti treba položiť otázku, ako sa súčasné Maďarsko vyrovnalo s minulosťou. V Új Szó nedávno napísali, že Slováci sa už ospravedlnili za krivdy minulosti Židom a Nemcom, ale Maďarom nie. V záujme historickej pravdy je potrebné pripomenúť, že Nemecko a Japonsko našlo v sebe morálnu silu a už dávnejšie sa ospravedlnilo národom a štátom za agresiu počas 2. svetovej vojny. Urobilo to aj Maďarsko, ktoré podľa preambuly mierovej zmluvy z roku 1947 „nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu“?
Koľko razy urobila maďarská armáda vojenský útok na teritórium Slovenska (medziiným aj cez most v Štúrove, ktorý bol obnovený a s veľkou pompou nanovo sprevádzkovaný), čo bolo hrubým porušením mierovej zmluvy a iných medzinárodných zmlúv? Nie je to dostatočný dôvod na ospravedlnenie sa za agresiu?
Viedenskú arbitráž veľmoci po vojne hodnotili ako súčasť Mníchovskej dohody a agresiu proti československému štátu. Okrem toho Maďarsko sa doteraz neospravedlnilo ani za pirátske bombardovanie Spišskej Novej Vsi, ktoré sa smutne zapísalo do novodobých dejín strednej Európy ako prvé bombardovanie ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny.
- Teda prvý krok by malo jednoznačne urobiť Maďarsko?
– Bol by to prvý krok k uzmiereniu a dôkaz toho, že minulosť sa viac nebude opakovať. Nazdávam sa, že za posledných desať rokov slovenská politická reprezentácia prejavila voči Maďarsku dostatočnú ústretovosť, najmä v otázke skoncovania s ťaživým dedičstvom minulosti, neotvárania starých rán.
Vedel by som si dokonca predstaviť aj to, že slovenská politická reprezentácia by dala deklaráciu, ktorá by obsahovala morálnu satisfakciu všetkým tým nevinným Maďarom na Slovensku, ktorých nepriaznivo zasiahli prvé povojnové roky.
Takáto deklarácia by však nemala byť jednostranná. Podobný krok by mal nasledovať aj z maďarskej strany, ktorá by sa dištancovala od okupácie časti Slovenska pred a počas 2. svetovej vojny a od politickej a občianskej diskriminácie, ktorej sa stalo obeťou slovenské obyvateľstvo na okupovanom teritóriu.
Igor Laciak