Obsah pojmu národ, tak ako každá spoločenskovedná kategória, podlieha v čase zmenám. Tieto zmeny vyjadrujú nielen vývoj každého národa vo vnútri, ale aj spätný náhľad na národ ako taký. Na základe skúseností sa vyvíja názor i na to, čím národ vlastne je a ako dlho existuje.
Najčastejšie sa stretávame s úsilím časovo určiť čas „vzniku“ národov. Takéto úsilie však naráža na dve prekážky: Vznik národa nie je možné ohraničiť presným dátumom, pretože to nie je jednorazový historický akt. Takýto parameter možno prisúdiť vzniku štátu ako inštitucionálnej, konkrétne vymedzenej organizácie, ktorá musí pre svoju existenciu nevyhnutne spĺňať vopred dané kritériá.
Naopak, existencia národa sa nespája s jednoznačnými, presne ohraničiteľnými atribútmi, ktoré by mohol daný kolektív v jednom okamihu „splniť“ a stať sa tak národom. Je preto výstižnejšie používať pojem formovanie národa, keďže v tomto prípade ide o postupný proces determinovaný viacerými faktormi.
Národ alebo štát?
Za základ rozporov medzi tzv. predmodernistami a modernistami považujem odlíšenie pojmov národ (ako pôvodnej kategórie) a národný štát (ako modernej kategórie). V slovenskom kontexte sa slovo národ nevyhnutne nespája s existenciou štátu.
Moderné jazyky však dodnes narábajú s pojmami, ktoré im v danom kultúrnom prostredí zanechali staršie literárne jazyky – predovšetkým gréčtina a latinčina, preto dochádza k terminologickým nejasnostiam i nedorozumeniam v komunikácii.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že anglický (ale i francúzsky a nemecký) pojem nation (od latinského natio), pochádzajúci až z 13./14. storočia, zodpovedá slovenskému pojmu občiansky, t. j. politický národ. Tento pojem sa zrodil v čase vznikania štátnych útvarov, ktoré umožňovali podľa miesta narodenia určiť príslušnosť k natio, nation – teda v súčasnom chápaní skôr k národnému štátu (nation state) – a neurčovali ani tak národnosť ako skôr občianstvo. To potvrdzuje i vyjadrenie Susan Reynoldsovej: „Ľud (people) môže slúžiť ako neutrálny preklad oboch pojmov – natio aj populus.“17
Pojem etnicity zodpovedá starším pojmom gens, ethnos, t. j. národ – je teda označením etnického národa. (Natio hungarica ako politický stavovský národ, nie gens hungarica.) Zamieňanie pojmov národ a štát kritizuje aj Walker Connor. Tento problém pripisuje vývoju v 17. storočí, keď sa vo významných európskych krajinách stával ľud zdrojom moci. Doktrína zvrchovanosti ľudu tak urobila z oboch pojmov prakticky synonymá.
Etnikum a etnický národ
Slovenčina má na politické i etnické národné spoločenstvo jediný pojem – národ. S pojmom etnický sa však spája viac pojem folklórny, ľudový v zmysle regionálnom. Etnikum sa síce chápe aj v širšom zmysle ako národné spoločenstvo alebo ľud, ale oveľa častejšie v užšom zmysle ako súhrn istých spoločných (prevažne kultúrnych) špecifík, avšak nepostačujúcich na sformovanie národa.
Etnikum sa chápe ako spoločenstvo ľudí, ktoré spĺňa isté definície národa, ale samo seba za národ nepovažuje; ako spoločenstvo stagnujúce na istom stupni vývoja bez dostatočných podmienok a stimulov na ďalší postup smerom k formovaniu národa; alebo ako kultúrne spoločenstvo bez vnútornej národnej identity a bez vonkajšieho uznania za národ, ktoré nie je schopné tento stav zmeniť.
Pôvod slova etnikum je v gréckom slove ethnos, ktorého obsah viac vystihuje dnešné slovenské slovo národ, či pôvodné latinské slovo gens, než zvukový preklad vo forme slova etnikum. Etnický národ je možné vidieť už napr. v antickom Grécku.
Vývoj k politickému národu
Vznik politického národa (natio, nation) by sme potom mohli časovo jednoznačne umiestniť do obdobia modernizácie, zmeny sociálno-ekonomických vzťahov a predovšetkým do obdobia vzniku národných štátov s masovou politickou participáciou všetkých jeho zložiek a s jednotnou správou v hraniciach centralizovaného územia. V takom prípade nie sú mnohé národy (etniká) „národmi“ ani doteraz, hoci ich príslušníci majú spoločnú národnú (etnickú) identitu.
Modernizácia bola v Európe od sklonku 18. storočia celistvým procesom, zasahovala základné oblasti spoločenského vývoja. V rámci tohto procesu vyvstala aj otázka emancipácie spoločenstiev, ktorých existencia bola legitimizovaná historickým vývinom a aktuálnymi ideológiami.
Modernizácia znamenala nástup národných hnutí a prechod na novú úroveň národného bytia. Nazýva sa aj érou nacionalizmu, érou „vzniku“ moderných národov. Podľa môjho názoru ide skôr o obdobie dotvárania národov, keď sa kultúrno-etnické atribúty dopĺňali atribútmi politickými, najprv v podobe požiadaviek, postupne smerujúcich k inštitucionalizácii a vzniku moderných národných štátov.
Formovanie národa v réžii štátu
Vznik národného štátu však nepovažujem za vrchol a posledné štádium formovania národov. Tento proces pokračuje aj po dosiahnutí vlastnej štátnosti. Je to očividné najmä u tých (primárne politických) národov, kde štátna organizácia stála na začiatku ich formovania. Tu dochádzalo k formovaniu národa štátom, štátna organizácia zjednocovala národ a spoluvytvárala jeho identitu.
Do založenia štátu môžeme teda prevažne uvažovať o národe ako o etnickej kategórii, od založenia štátu sa národ dotvára na politickú kategóriu, ktorá je vyšším štádiom etnickej. Pri národotvorných štátoch môžeme však hovoriť aj o spätnom dopade jeho existencie na etnické formovanie politicky jednotného národa.
Aj George Schöpfl in uvádza, že so vznikom moderného štátu (17. – 18. storočie) sa objavila dôležitá otázka jeho spojovacieho momentu. Takýmto spojivom sa úplne prirodzene stala zdieľaná kultúra – dosahovala sa zväčša etnickým očistením, útlakom a asimiláciou „kultúrne deviantných skupín“.18 Bolo to obdobie, keď mnohé národy zmizli zo sveta, rozplynuli sa, asimilovali, alebo boli vyhubené (napríklad Indiáni).
Štartovacie pozície
Rast mocných štátov v Európe 18. storočia (starters – štartéry, „štartujúce subjekty“, úspešné v koncentrácii moci okolo politicko-kultúrneho jadra) ohrozil kultúrnu reprodukciu menej silných komunít, vývoj menších národov (latecomers – „oneskorené subjekty“, menej vyvinuté kolektívne identity bez politických, ekonomických a kultúrnych zdrojov), ktoré za týmto štátotvorným vývojom zaostali (nástup maďarizácie v 18. storočí v dovtedy národnostne tolerantnom Uhorsku, napoleonské vojny a podobne).
Národy s lepšou východiskovou situáciou („naštartované“) mali dostatok priestoru a síl na vydobytie si svojich národných štátov. Oneskorené národy sa v nich stávali nedoformovanými, podmanenými, brzdenými. Bolo pre ne potom oveľa zložitejšie nastoliť otázku znovurozdelenia priestoru v Európe.
Vhodná situácia nastala až v období rúcania starého sociálno-ekonomického systému, s ktorým boli po stáročia späté. Revolučný prechod od stavovskej spoločnosti k občianskej, sprevádzaný aktivitou nových skupín spoločnosti, neznamenal možnosť vzniku národov, ale možnosť prežitia národov, ako aj možnosť nastolenia ich požiadaviek v dovtedy nevídanej miere.
Tomuto procesu, pravdaže, predchádzali všetky zmeny, ktoré je možné považovať za kľúčové: vynájdenie kníhtlače, racionalizmus a osvietenstvo, ktoré priniesli úplne nové pohľady na svet, a teda i na miesto jednotlivca v ňom, následný rozvoj svetskej vzdelanosti, literárnej produkcie, zjednocovanie jazykových noriem a spájanie nárečí do národných jazykov, zmeny vo výrobných vzťahoch, rozvoj obchodu, zámorská kolonizácia a mnoho ďalších faktorov – to boli jednoznačne determinanty, ktoré dopomohli k urýchleniu doformovaniu národov. Neboli to však faktory, ktoré stáli na začiatku ich „vzniku“.
V práci Johna Armostronga je zaujímavé vyjadrenie o „koncepcii etnickej skupiny alebo začínajúceho národa (incipient nation)“19, ktoré odzrkadľuje viacfázové videnie formovania národov. Začínajúci národ takto J. Armstrong jasne považuje za vyšší stupeň etnickej skupiny.
Demokratizácia a občiansky národ
Mnoho sociálnych vedcov považuje za jedno z rozhodujúcich kritérií existencie národov zapojenie más do národného života. Aj podľa Anthonyho D. Smitha mohol masový „citizen-nation“, čiže občiansky národ, vzniknúť až v ére industrializmu a demokracie. Občiansky národ však môžeme považovať za vyššie štádium národa ako takého, ktorý nestojí na etnických základoch.
Takýto politický – občiansky národ (spoločenstvo zahŕňajúce všetky vrstvy, všetkých ľudí obývajúcich ohraničené teritórium) je spätý s existenciou demokracie – zastupiteľského systému. V našom chápaní sa viac spája s pojmami občania alebo ľud (citizen, people, peuple, popolo, pueblo, populus).
Ak by nastal obrat vo vývoji dnes demokratických a pluralitných štátov k opätovnej hegemónii jednej vrstvy spoločnosti, neznamená to zrejme, že by s takýmto zlomom zanikol aj národ.20 A to napriek tomu, že by jeho väčšina nemohla participovať na dianí v štáte.
Vôľa a samovymedzenie národa
Nevyhnutné pre existenciu a dotváranie národov boli vnútorné i vonkajšie podmienky. Základnými – viac abstraktnými – prvkami vnútorných podmienok sú kolektívna vôľa a zreteľné hranice. Hoci sa dá povedať, že nie každé spoločenstvo, ktoré prejaví vôľu byť národom, má naozaj aj potenciál stať sa ním21, vôľa stojí na začiatku procesu a môže byť hybným motorom splnenia ďalších podmienok.
Podľa Johna Armstronga neznamená model národnej identity nemenný charakter skupiny. Vnímanie samých seba sa nedeje podľa neho s ohľadom na vlastné charakteristiky, ale prostredníctvom porovnania sa s „cudzími“; etnicitu definuje na základe hraníc.22 Tento prístup nazýva ako postojový /subjektívny hraničný mechanizmus (attitudinal boundary mechanism), pričom dané národné skupiny (v etnickom zmysle) nie sú nevyhnutne založené na osídlení exkluzívneho teritória.
Skupiny sa často v minulosti definovali ako „žijúce vedľa iných skupín“, prípadne medzi nimi. Pojmy ako barbari či nemci označovali ľudí, ktorí neboli schopní komunikovať s danou skupinou. Hoci takýto hraničný mechanizmus sa nevzťahuje len na etnickú identitu, ale i na ďalšie kolektívne identity, u etnickej a náboženskej identity sa prejavuje najviditeľnejšie.
Charakterizujú ho:
1. osobitné lingvistické črty spojené so sakrálnou identitou,
2. vysoký stupeň endogamie (pokrvných väzieb),
3. symbolická ochrana hraníc, akou je osobitná architektúra, obliekanie či správanie (životný štýl).
Symboly a mýty
Hraničný mechanizmus má teda aj symbolickú podobu. Sú ňou predovšetkým komunikácia, symboly a mýty, ktorých základom sú slová. Tie sú obzvlášť silnou symbolickou ochranou hraníc. Do tejto sféry však patria aj gestá, kresby, hudba, zvuky či hmotné symboly (kríž, kráľovské jablko, žezlo).
Významným činiteľom pri formovaní národov sú práve mýty, ktorých systém a mobilizačný potenciál nazývajú niektorí vedci pojmom mythomoteur.
Mýty nie sú pritom ani pravdou, ani klamom, mýtická minulosť sa nedá časovo určiť, bolo to „obdobie predtým, raz, kedysi“. Základnou funkciou mýtov je presvedčiť skupinu o „spoločnom osude“, ktorý vyvoláva solidaritu jednotlivcov zoči-voči cudzím, čo opätovne posilňuje hraničné vnímanie. „Symbolické chápanie spoločného osudu (viac ako materialistické) je pre upevnenie identity rozhodujúce… Etnické hranice odrážajú postoje skupiny viac ako geografické rozdelenie. Mýty, symboly a súbor pridružených postojových faktorov sú určujúcejšie než materiálne faktory.“23
Kontinuita v meniacich sa pomeroch
Inštitucionalizácia občianstva odlišuje národy po 18. storočí od skorších etnických a teritoriálnych spoločenstiev. Otázkou však ostáva, aká je príbuznosť medzi takýmito spoločenstvami a následnými národmi, do akej miery počiatočné etnické identity vplývajú na odlišné národné formovanie.
Moderná éra priniesla so sebou vznik moderných štátov, v hraniciach ktorých sa etnické národy doformovali na moderné politické národy. Zároveň znamenala úpadok tých etník (etnických národov), ktoré nemali dostatočný potenciál byť národmi a vonkajší tlak znamenal pre ne definitívne pohltenie.
Naopak, vznik moderných štátov umožnil aj etnické doformovanie čisto politických, občianskych národov, akými boli napríklad švajčiarsky, holandský, belgický či rakúsky národ. Ich etnické odlíšenie a nadobudnutie etnickej identity nadväzovalo na vznik jednotnej politickej organizácie, ktorej dejiny a tradície sa postupne stávali atribútmi národnej (etnickej) identity.
Žiadne “nehistorické“ národy
Hugh Seton-Watson rozdeľuje národy na „staré“ a „nové“, čo sa mu zdá adekvátnejšie ako ich delenie na historické a nehistorické. Hovorí o tom, že všetky národy majú históriu. Za staré národy považuje tie, ktoré mali národnú identitu a národné vedomie už pred vekom nacionalizmu (pred 18. – 19. storočím): v Európe roku 1789 takto definuje anglický, škótsky, kastílsky, portugalský, dánsky, švédsky, maďarský, poľský a ruský národ.
Podľa H. Setona-Watsona národné vedomie neexistovalo pred rokom 1789 ani u spoločenstiev, ktoré už mali za sebou slávnu minulosť – Nemcov, Talianov, Čechov, Srbov či Grékov – a prebudenie tohto národného vedomia bolo podľa neho len dielom moderných nacionalistov. Hlavným argumentom pri tom ostáva národné „bezvedomie“ más, keďže nestačí národná identita špičiek, elít.24
Národné podvedomie a vysťahovalci
Tejto téze oponuje postreh W. Connora. Pri pohľade na ďalší vývoj emigrácie z rokov 1840 – 1915 si všíma, že migranti z rurálnych oblastí s minimálnym vzdelaním pociťovali v USA oveľa väčšiu potrebu združovať sa v „krajanských“ spolkoch. Na druhej strane, malé skupinky intelektuálov z veľkých miest nemali tendenciu združovať sa do takej miery v „národných“ komunitách.
Znamená to, že národné vedomie, etnická či národná identita bola živá u širokých vrstiev obyvateľstva európskych štátov, hoci bola možno viac na podvedomej úrovni, prejavujúca sa „automaticky“, mimovoľne, bez aktívneho pričinenia sa. Bezpečne však vyplávala na povrch v čase straty zázemia, pri pocite ohrozenia a v období priameho stretu s „inými“, keď sa prejavil práve spomínaný hraničný mechanizmus.
„Fakt, že nacionalizmus je masový a nie elitný fenomén, znamená, že súčasné národy Európy sa objavili oveľa skôr, ako boli vo všeobecnosti rozpoznané.“ 25 Masové hnutia v 19. storočí mohli len vyniesť na povrch a následne mobilizovať pocity, ktoré sa kontinuálne vyvíjali, konštruovali a prechádzali z generácie na generáciu. Vodcovia týchto hnutí museli pritom mať zázemie a výchovu, ktoré z nich robili potencionálnych „konštruktérov“ svojho národa.
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.
Parlamentný inštitút Kancelárie Národnej rady SR
(Celý príspevok nájdete v Slovenskom časopise historickom, č. 2/2021. Medzititulky pridala redakcia.)
Obrázok: Peter Michal Bohúň – Zhromaždenie slovenského ľudu z jari 1848 (Zdroj Wikipedia / Web umenia)
(pokračovanie)
Literatúra a poznámky:
17 REYNOLDS, Susan. Kingdoms and Communities in Western Europe (900 – 1300). Oxford: Oxford University Press / Clarendon Press, 1984/1997, s. 256
18 SCHÖPFLIN, George. Nationhood, Modernity, Democracy. Referát prezentovaný na konferencii „Manifestation of National Identity in Modern Europe“. University of Minnesota, May 2001, s. 8. Dostupné aj online: Regio – Minorities, Politics, Society 2006. (niif.hu). (Pozri tiež TENŽE. The Functions of Myth and a Taxonomy of Myths. In Myths and Nationhood (ed. G. Hosking, G. Schöpfl in). London: Routladge, 1997
19 ARMSTRONG, John. Nations before Nationalism. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1982, s. 6
20 „Národ je telo, ktoré legitimizuje štát, bez ohľadu na to, či ho riadia demokratickými alebo autoritárskymi prostriedkami“ (REYNOLDS, Susan. C. d., s. 252).
21 Za takýto dosiaľ neúspešný etnický „protonárod“ môžeme považovať napríklad Kurdov.
22 ARMSTRONG, John. Nations before Nationalism. Chapel Hill: University of North Carolina Press, 1982, s. 5
23 Tamže, s. 9
24 Na druhej strane však hovorí, že sociálne nespokojné masy „akceptovali viac nacionalistické ako sociálne revolučné vedenie“. (SETON-WATSON, Hugh. Old and New Nations. In Nationalism. Bratislava: UNESCO, 1997, s. 136). Bola to len manipulácia más elitami, alebo aj zrejúci potenciál stať sa národom, ktorý elity využili?
25 CONNOR, Walker. When is a Nation? In Nationalism. Bratislava: UNESCO, 1997, s. 156 (pôvodne In Ethnic and Racial Studies, vol. 13, no. 1, 1990)