Keďže formovanie národa ako etnicko-sociálneho mechanizmu je procesom, ktorého etapy nie je možné časovo presne určiť, vyvstáva relevantnejšia otázka typu daného procesu, než datovania „vzniku“ národa. Spôsob utvárania národa následne vplýva na jeho vlastnosti a ďalšie smerovanie.
Pri rozličných teóriách národa je prístup závislosti od cesty obzvlášť frekventovaný. Základnými determinantmi v procese formovania národov je ich východisková pozícia (civilizačný stupeň). Tá prirodzene predznamenáva, či bude národotvorným faktorom existencia štátu, alebo naopak, národ bude štátotvorným činiteľom.
Bočná a zvislá cesta kreovania národov
Anthony D. Smith26 rozlišuje tiež dve základné cesty kreovania národov na základe rozdielnosti „etnického jadra“. Sú to:
1. bočná cesta – „byrokratická inkorporácia“,
2. zvislá cesta – znovuobjavenie etnickej minulosti.
Prvý spôsob je charakteristický existenciou aristokratického etnického jadra, ktoré ako dominantná skupina inkorporuje nižšie vrstvy a okrajové regióny prostredníctvom štátu – administratívnymi a fiškálnymi prostriedkami a mobilizáciou celej populácie (najjednoduchšie k nej dochádza pri medzištátnej vojne).
Správny aparát aristokratického etnického jadra zaručuje kultúrnu reguláciu a zároveň definuje novú a širšiu kultúrnu identitu – kultúra jadra dá základ a pečať vývoju národnej identity. Tento spoločenský proces podporujú vzájomné svadby, lingvistické výpožičky, mobilita v rámci elít… smerujúce ku kultúrnej fúzii a k sociálnemu prepleteniu; ale aj centralizovaná správa, zjednotené územie, občianske prvky ako jednotná ekonomika, právna a jazyková štandardizácia a podobne.
A. D. Smith zároveň hovorí o troch revolúciách potrebných na inkorporáciu regiónov a ich etník, stredných a nižších vrstiev do dominantného etnika prostredníctvom štátu:
a) administratívna revolúcia,
b) ekonomická revolúcia,
c) kultúrna a vzdelávacia revolúcia – pokles cirkevnej autority, reformácia, univerzity, humanizmus, rozvoj vied, masové spôsoby komunikácie, význam inteligencie.
Príkladom „jadrových“ etník, ktoré dokázali inkorporovať ďalšie etniká na určitom území, boli napríklad Normani voči anglosaskej populácii alebo Frankovia voči románsko-galskej kultúre. Takéto formovanie moderných národov ovplyvnili vojensko-ekonomická sila a výsledok rozvoja racionálnej byrokratickej správy podporenej kapitálom, bohatými mestskými centrami, profesionálnou armádou a technikou.
Vzniknutý štát je rozhodujúcim činiteľom v procese formovania istého typu národov, a to buď ako „tvorca národa“ (spoločný právny systém, zdanenie či mobilizácia dali ľudu vedomie lojality a identity), alebo ako nevyhnutná podmienka formovania národných lojalít.
Pri tomto procese musí byť jadrové etnikum dostatočne homogénne, s pocitom starobylosti a identity (pozostávajúcej z mýtov, spomienok, symbolov, hodnôt stelesnených vo zvykoch a tradíciách, z umeleckého štýlu, právnych kódov a inštitúcií). Musí byť teda v našom chápaní etnickým národom v pravom zmysle slova, dostatočne silným a schopným pritiahnuť a podmaniť si etnické národy na nižšom stupni vývoja.
Zvislá cesta k národu – emancipácia etnika bez štátu
Druhá, zvislá cesta, je cestou emancipácie podmanených etnických národov (demotic ethnies), len nepriamo ovplyvnená štátom a jeho administratívou. V takomto národe sa udržiava pocit jedinečnosti prostredníctvom mýtov, symbolov a hodnôt pretavených do tradícií, ktoré sa prenášajú nielen v čase (z generácie na generáciu), ale aj v priestore (v zmysle územnom i spoločenskom – medzi vrstvami).
Základom emancipácie je organizované náboženstvo spojené s vlastnou liturgiou, rítmi a širšími sociálnymi aspektmi. Motorom formovania národa je v tomto prípade inteligencia, ktorá určuje sebadefinície a ciele komunity. Tieto redefinície nie sú výmyslom alebo imitáciou cudzích modelov, ale výsledkom znovuobjavenia etnickej minulosti. Nové koncepcie sprístupňujú masám prostredníctvom starých symbolov, ktoré popri Božom pôsobení vyzdvihujú pozitívne pôsobenie „génia ľudu“ odzrkadľujúce sa v slávnej histórii.
Vrcholom zvislej cesty formovania národa je transformácia podriadenej minoritnej komunity žijúcej na okraji dominantnej etnickej spoločnosti na nový, kompaktný a politicky aktívny národ. Takto sa členovia spoločenstva emancipujú a postupujú od podmaneného etnického národa na samobytný občiansky (politický) národ.
Tento proces si navyše vyžaduje:
• vytýčenie kompaktného, jasne ohraničeného územia – domoviny,
• ekonomické zjednotenie s prevzatím kontroly nad vlastnými zdrojmi,
• prerod etnických členov na legálnych občanov prostredníctvom jednotného právneho poriadku a mobilizácie za politické ciele,
• postavenie más do politického centra a ich výchovu k národným hodnotám.
Výsledkom oboch načrtnutých procesov je prerod etnických národov na národy politické. Charakter týchto procesov však poznačuje ďalší vývoj a myslenie v národných spoločenstvách. Kreujú sa tak dve vnútorne odlišné entity s iným rebríčkom hodnôt, rozdielnym dôrazom na rôzne národné atribúty a odlišným správaním pri riešení podobných problémov.
Západná a východná koncepcia
Práve na základe týchto rozdielnych ciest vyvodzuje Smith27 dve koncepcie národa. Bočnej ceste zodpovedá tzv. západná koncepcia národa, alebo tiež občianska či teritoriálna. Zvislej ceste priraďuje tzv. nezápadnú – „etnickú“ koncepciu.
Západná koncepcia vidí národ ako územné spoločenstvo.
1. Národ musí vlastniť kompaktné teritórium – historickú zem, domovinu, ktorá nemôže byť kdekoľvek. Nemusí to byť však zem pôvodu, ale územie, s ktorým sa zrástli generácie predkov a stalo sa zdrojom spomienok a asociácií. Je to miesto, „kde naše dynastie, naši svätí a hrdinovia žili, pracovali, modlili sa a bojovali – to robí domovinu unikátnou, jej rieky, hory, jazerá a mestá sa stávajú posvätnými a jej zdroje sú vyhradené pre obyvateľov“. Ide potom o obranu „svätej domoviny a ekonomických záujmov“.
2. Národ je inštitucionalizovaná komunita. Žije v politickej vlasti (patria), ktorá je spoločenstvom „práv a inštitúcií s jednotnou politickou vôľou“, so spoločnými (národnými = štátnymi) záujmami.
3. Právna rovnosť – občianske a zákonné práva, politické práva a povinnosti, sociálno-ekonomické práva; spoločné práva sú navyše nad právami regiónov, majú regulatívnu a dozornú funkciu, všetci príslušníci národa sú si rovní.
4. Spoločný étos – národná identita vyjadrená spoločnou kultúrou a občianskou ideológiou, spoločnými pocitmi a ideami; rozhodujúcu úlohu pri socializácii zohráva masová kultúra, verejný systém vzdelávania a masmédiá.
Nezápadná – etnická koncepcia národa vníma národ ako spoločenstvo pôvodu.
Dôraz kladie na spoločenstvo narodenia a na rodnú (native) kultúru. Na rozdiel od západnej koncepcie nenecháva na voľbu jednotlivca, ku ktorému národu sa zaradí, ale vyžaduje neodcudziteľnú „úctu ku koreňom“ – aj v hraniciach iného štátu (národa) ostáva človek „organicky členom komunity, do ktorej sa narodil“.
Základné prvky nezápadnej koncepcie národa teda podľa Smitha sú:
1. dôraz na pôvod a genealógiu – preferuje pôvod na úkor územia, národ chápe ako fi ktívnu super-rodinu, putom sú silné demotické (ľudové) prvky;
2. mobilizácia ľudu – ľud je cieľom snaženia, aj keď je práve pasívny, všetko sa robí v mene ľudu a pre jeho dobro, rozhodujúca je „vôľa ľudu“ (nie je inštitucionalizovanou komunitou ako pri predchádzajúcej koncepcii);
3. nárečia – významnú rolu v čase národného obrodenia hrajú práve filológovia a folkloristi, výskum nárečí a dokazovanie ich spoločného pôvodu;
4. zvyky a tradície ako rozhodujúce prvky národnej identity.
Výpočet týchto prvkov naznačuje a potvrdzuje odlišnosť koreňov formovania (politických) národov v Európe. Ide však o ideálne typy a väčšina výsledných procesov je ich kombináciou – dala by sa napríklad identifikovať stredná cesta v prípade Nemecka a Talianska (prerastanie vývoja z politickej roviny nacia do národného spoločenstva nezápadného chápania)28.
Nacionalizmus politický a kultúrny
Zároveň sa dáva základ aj dvom odlišným typom nacionalizmov, ktoré do týchto procesov vstupujú – politickému a kultúrnemu – a ktoré súťažia pri presadzovaní svojich koncepcií národa.
Kým politický nacionalizmus je spätý so západnou koncepciou občianskeho národa a vyplýva zo spôsobu jeho formovania bočnou cestou, k nezápadnej koncepcii národa prilieha nacionalizmus kultúrny, podmienený zvislou cestou formovania národa.
Problematická ostáva aj otázka existencie dvoch paralelných histórií. George Schöpfl in hovorí o existencii hlavného prúdu histórie z perspektívy úspešných a inej histórie, písanej z perspektívy rozlohou malých štátov, ktorá dostáva od mocných štátov stigmu provinciality alebo iracionality.
Malé štáty sa cítia byť pod kontrolou iných, externých síl, s tendenciou videnia samých seba ako marginálnych, periférnych. Majú skúsenosť s externým modelom modernity. Pod dojmom jeho negatívnych vplyvov sa uzatvárajú do kultúrnej izolácie zo strachu, že riskujú ohrozenie či stratu vlastnej kultúrnej reprodukcie. Práve tento strach posilňuje etnický (kultúrny) diskurz.
Podľa Johna Hutchinsona29 je ideálom politických nacionalistov reprezentatívny národný štát garantujúci jednotné občianske práva. Ich určujúcim cieľom je všeľudská humanita prekonávajúca kultúrne rozdiely. Ale keďže je svet usporiadaný na báze množstva politických spoločenstiev, sú nútení konať v danom rámci, na území, v hraniciach ktorého musia chrániť štát umožňujúci naplnenie ich zámerov.
Aby však dokázali mobilizovať členov existujúcich spoločenstiev v mene svojich cieľov, často „preberajú etnicko-historické identity a v danom procese sa môžu etnicizovať alebo retradicionalizovať… Ich hlavný cieľ je však modernistický: chrániť reprezentatívny štát pre svoje spoločenstvo, aby mohlo participovať ako rovné vo vyvíjajúcej sa kozmopolitno-racionalistickej civilizácii.“31
Tzv. kultúrni nacionalisti, naopak, vnímajú štát podozrievavo, ako produkt dobyvačnej politiky, ako náhodný. „Sláva krajiny nevychádza z jeho politickej moci, ale z kultúry jej ľudí… Národy nie sú len politické jednotky, ale organické bytie…, a podobne ako rodiny sú prirodzenými solidaritami.“32
Kultúrny nacionalizmus odmieta univerzálne občianske práva požadované politickým nacionalizmom a podporuje prirodzené rozdelenie v národe, pretože predpokladá, že „odlišnosti sú dynamom národnej kreativity“. Ani kultúrni nacionalisti však nie sú nepriateľskí k nezávislej štátnosti, štátnu politiku považujú za prostriedok obrany kultúrnej autonómie národa.
Od spoločenstva reči k politickému národu
Inštitucionalizácia etnického národa je procesom viac-menej štandardným u väčšiny národov formovaných cestou od podmanených etník po moderné politické národy. Podľa Johna Hutchinsona stojí na počiatku tohto procesu úzke hnutie, sledujúce pokrok prostredníctvom komunálnej svojpomoci. Ak dostane sociálno-politický programový základ (najmä od žurnalisticky a literárne činných intelektuálov), ktorý si osvojí mladá inteligencia, „rozvinie sa sieť jazykových spolkov, dramaturgických krúžkov, vydavateľstiev, knižníc, letných škôl, poľnohospodárskych podielových družstiev a následne politických strán“.
Tento kultúrny nacionalizmus však nedokáže v plnej miere preniesť svoje ciele aj na širšie masy, ostávajú len cieľmi vzdelanej vrstvy. Preto si aj on musí osvojiť štátoprávne orientované stratégie, ktoré majú inštitucionalizovať ich ideály v sociálnom poriadku. Hnutie národného obrodenia sa potom stáva významnou kultúrno-politickou silou.
V tejto úvahe sa Hutchinsonova teória stretáva s teóriou Miroslava Hrocha34, ktorý rozlišuje tri fázy národného hnutia. Hutchinsonov čisto kultúrny nacionalizmus je v Hrochovom ponímaní fázou A, čiže fázou učeneckého záujmu.
Jazykové a literárne obrodenie označuje Hroch za fázu B, teda za obdobie vlasteneckej agitácie zahŕňajúce národnoobrannú časť a národotvornú časť prinášajúcu prvé politické programy. To je podľa J. Hutchinsona u väčšiny stredoeurópskych národov obdobie 30. a 40. rokov 19. storočia, uvádza najmä príklad Čechov ako modelový, podobný vývoj však prekonali aj Slováci, Ukrajinci a ďalší.
Krátke obdobie uvoľnenia (revolúcia vo Viedni, marec 1848) znamená potom pre národné elity šancu žiadať kultúrnu autonómiu, pričom úspech dosiahnu najmä v získaní podpory stredných (mestských) vrstiev a roľníctva proti vládnucemu štátu. V tomto okamihu vstupuje proces do Hrochovej fázy C – do fázy masového hnutia umožňujúceho dobudovanie celistvej sociálnej štruktúry budúceho politického národa.
Zo spoločenstva reči (kultúrno-etnického národa) sa takto stáva politické spoločenstvo (štátotvorný politický národ) aktívne zasahujúci do širšieho politického diania. „Nacionalizmus požaduje vytvorenie národného štátu – vytvorenie národného štátu posilňuje nacionalizmus. To je vzájomná závislosť a interakcia.“35
Národ je kontinuálne, ale premenlivé spoločenstvo
Johann G. Herder, ktorého považujú mnohí vedci za prototyp kultúrneho nacionalistu, považuje národ za kontinuálne, v čase premenlivé spoločenstvo, ktorého história a status sa priebežne renovujú vzhľadom na potreby každej generácie. Vzniká tak konflikt medzi tradicionalistami a modernou vzdelanou mládežou.
Kultúrni nacionalisti však podľa Hutchinsona považujú tento konflikt za nevyhnutný a v konečnom dôsledku integrujúci. Integračný moment tkvie v spojení hodnôt oboch prístupov:
• pocitu jedinečnej identity danej predchodcami,
• nasledovníkmi presadzovanej idey spoločenstva ako aktívneho a rovnoprávneho participanta na ľudskom napredovaní.
V tomto procese nehrajú rozhodujúcu rolu politici a legislatívci, ale predovšetkým učenci a umelci. Najdôležitejší sú „mýty vytvárajúci intelektuáli… Cez odkrývanie histórie… môžu príslušníci národa znovuobjaviť dôvod jeho bytia… Tieto histórie obyčajne formuje súbor mýtických vzorcov, ktorý obsahuje migračný príbeh, mýtus založenia, zlatý vek a kultúrny rozkvet, éru vnútorného úpadku a prísľub budúcej regenerácie“36.
Folklór ako opora identity
Hutchinson obhajuje v tomto procese pozitívny prínos kultúrneho nacionalizmu a vyzdvihuje „pozitívny príspevok kultúrneho nacionalizmu k národnému dobudovaniu – k sebaidentifikácii, politickej organizácii a unifikácii spoločenstva v rámci daného územia… Hrá pozitívnu rolu v modernizačnom procese“37.
Podľa J. Hutchinsona vyzdvihovanie folklórneho nevnímajú kultúrni nacionalisti ako návrat do izolácie a roľníckej jednoduchosti, ale ako:
1. dynamickú víziu národa ako vyššej civilizácie s jedinečným miestom vo vyvíjajúcom sa ľudstve,
2. spôsob integrácie tradičného a moderného na vyššej úrovni.
„Návrat k folklórnemu nie je úletom z reálneho sveta, ale prostriedkom na katapultovanie národa zo súčasnej zaostalosti a rozdelenia na vyspelejší stupeň sociálneho vývoja.“40
Sociálne napredovanie nevychádza z preberania cudzích noriem, ale naopak, z vnútornej reformácie tradičného poriadku. „Odkrytie národnej hrdosti je predpokladom úspešnej participácie v širšom svete… Obrodenecké hnutia chránili svoju komunitu proti externým vplyvom prezentáciou polycentrickej vízie sveta rozdeleného na rovnoprávne národy, v ktorých ich kultúry hrali aktívnu rolu a v budúcnosti ju budú hrať tiež.“41
Podľa Hutchinsona sa každý kultúrny nacionalizmus stáva v konečnom dôsledku politickým hnutím. „Prekonáva pasívny izolacionizmus tradicionalistov a prezentuje národ ako progresívnu kultúru s aktívnym kontaktom s inými spoločnosťami. V tom istom čase zároveň bráni asimilácii spoločenstva ktorýmkoľvek univerzálnym modelom vývoja. Pre každý národ načrtáva jeho vlastnú evolučnú cestu…“42
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.
Parlamentný inštitút Kancelárie Národnej rady SR
(Celý príspevok nájdete v Slovenskom časopise historickom, č. 2/2021. Medzititulky pridala redakcia.)
Obrázok: Pamätník štúrovcom v Trenčíne (Zdroj: Wikipedia)
(pokračovanie)
Literatúra a poznámky:
26 Bližšie pozri SMITH, Anthony D. The Ethnic Origins of Nations. Oxford: Blackwell Publishers, 1988/1991
27 Bližšie pozri SMITH, Anthony D. National Identity. Reno: University of Nevada Press, 1991
28 Jednotlivé fázy:
a) vytvorenie Svätej ríše rímskej (pokus o centralizáciu a vybudovanie nadnárodného stredoeurópskeho celku – podobne ako formovanie habsburskej monarchie v priestore strednej Európy a Balkánu);
b) dezintegrácia na princípe jazyka (spúšťací mechanizmus: u Talianov renesancia – Dante Alighieri, hľadanie pôvodu, nástupníctva po rímskej kultúre; u Nemcov reformácia);
c) vývoj etnickou (nezápadnou) cestou.
29 John Hutchinson je jedným zo štyroch šéfredaktorov žurnálu Nations and Nationalism, ktorý dlhoročne vydáva Asociácia pre štúdium etnicity a nacionalizmu (Association for the Study of Ethnicity and Nationalism, ASEN, London; jej zakladajúcim prezidentom je A. D. Smith). Dostupný je aj online Nations and Nationalism – Wiley Online Library. Ďalším jeho šéfredaktorom je aj John Breuilly, editor významného titulu k danej téme: The Oxford Handbook of the History of Nationalism. Oxford: OUP, 2013 31 HUTCHINSON, John. The Dynamics of Cultural Nationalism: Gaelic revival and the creation of the Irish nation state. London: Allen and Unwin, 1987, s. 12
32 Tamže, s. 14
34 Pozri HROCH, Miroslav. V národním zájmu. Praha: Lidové noviny, 1999; TENŽE. Social Preconditions of National Revival in Europe. New York: Columbia University Press, 2000 (1. vyd. 1985)
35 KOHN, Hans. Western and Eastern Nationalism. In Nationalism. Bratislava: UNESCO, 1997, s. 162. Pozri tiež KOHN, Hans. The Idea of Nationalism: A Study in Its Origins and Background. New York 1944 (nové vydanie v roku 2005). TENŽE. Nationalism: its meaning and history. Princeton 1955
36 HUTCHINSON, John. C. d., s. 13
37 Tamže, s. 31
40 Tamže, s. 34
41 Tamže, s. 35
42 Tamže, s. 36