Národ, ktorý nechce pretrvať, nepretrvá. (Pre Reflexie píše Anton Hykisch.)
Kto vie niečo o globalizácii sveta, vie aj to, že súbežne s procesom vzájomného prepájania a zjednocovanie sa ľudstva prebieha aj paralelný proces upevňovania identity národných a etnických spoločenstiev, rozdielnych kultúr a civilizácií. Hovorí sa o indigenizácii, návrate k rozdielnym národným civilizačným hodnotám.
Niet teoretika ani praktika globalizácie, ktorý by nevedel, že základnou tehličkou veľkých integračných zoskupení, regionálnych či kontinentálnych (Európa, Severná Amerika, ázijskotichomorský región) je a ostáva národný štát.
Zjednocujúci sa svet je pekný a osožný nie pre modré oči niekoľkých priekopníkov globalizácie. Svet je krásny svojou rôznorodosťou, bohatstvom národov, etník, jazykov, kultúr, civilizácií, ktoré ho formovali v tisícročných vlnách vzájomného poznania, ovplyvňovania, rôznorodého pôsobenia. Ide len o to aby táto interakcia desiatok a stoviek národných kultúr nebola násilná, krvavá bojová ale mierová, znášanlivá. Súťaž nie v boji, ale v práci v prínose pre celé ľudstvo.
Národné záujmy a záujem o členov národa
Jednou z funkcií národného štátu v globalizovanom svete je tiež inštitucionálna obrana záujmov národov, etník ich jazykov a kultúr v zjednocujúcom sa svete. Racionálna obrana národných záujmov nie je v rozpore s občianskym princípom ľudských práv. Naopak, tieto princípy prehlbuje na taký významný prejav ľudskej aktivity, akým je vytváranie národnej kultúry, zachovanie jazyka, duchovných hodnôt a vízie jednotlivých národných spoločenstiev. Princíp obrany týchto hodnôt je plne v súlade aj so zámermi Európskej únie, ako ich vyjadrila v dokumentoch Európania v zahraničí.
Osudy príslušníkov hociktorého národa mimo materskej krajiny, v zahraničí, sú jednou z dôležitých agend každého štátu. Ak sa americký prezident zaujíma o osud uneseného občana, novinára v Pakistane, či o Američana v službách Talibanu v Afganistane, je to jasným výrazom takejto starostlivosti.
Zákony a krajania
Kým globálna veľmoc sa zaujíma o každého jednotlivca amerického pôvodu, u nás sa záujem o osudy tisícov a státisícov Slovákov v zahraničí temer nevhodné, neslušné, nezlučiteľné so všeobecne platnými hodnotami. Prijme sa niekoľko deklaratívnych aktov, a tým sa problém považuje za vybavený.
Slovenský parlament prijal v roku 1997 zákon o Zahraničných Slovákoch, ktorý skromne vymedzuje možnosti zvýhodnenia našich krajanov na území Slovenskej republiky, má tiež inštitút preukazovania slovenského etnického pôvodu.
Až obdobný zákon v susednom Maďarsku zrazu rozkryl, kam až môže siahať ingerencia materského štátu voči svojim krajanom v zahraničí, a my sme zrazu prekvapení a zaskočení.
Povinnosť vlády a parlamentu
Národná rada SR prijala v roku 1999 politickú deklaráciu k zahraničným Slovákom. Iba s príspevkom predstaviteľov krajanských organizácií v Česku, Maďarsku či Rumunsku o reálnej situácii tamojších Slovákov sa dá zistiť, akým zberom prázdnych a vznešených slov je spomínaná deklarácia bratislavského hradného vrchu. Každoročné dni zahraničných Slovákov sa scvrknú na pestovanie folklóru, osobné stretnutia a sentimentálne spomienky.
To však stále nie je žiaduca ruka národa doma, vystretá ku krajanom vonku. Ťažko prebojovaná novela ústavy v ústavnom zákone č. 90/2001 Z.z. v článku 7 a zaväzuje Slovenskú republiku (a teda aj každú slovenskú vládu, hocijakého politického zafarbenia) podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov v zahraničí, podporovať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou.
Niekto môže namietať: Máme teraz iné starosti. Nuž áno. Ak má byť národný štát Slovenská republika iba zamestnaneckým a zaopatrovateľským inštitútom pre 150 poslancov parlamentu, pár desiatok ministrov a tisícky štátnych úradníkov, tak naozaj máme aj iné starosti. Zmysel národného štátu však nie je byť úradom práce pre nový establishment.
Slováci miznú zo sveta
Z agendy nášho milého štátu sa akosi stratil NÁROD. Nielen ten doma, ale ten vonku. Dovoľte pár čísiel. Mám pred sebou počty a odhady Slovákov hlásiacich sa k slovenskému pôvodu v štátoch sveta. Ak odhliadneme od faktu, že vo väčšine krajín sveta sa národnosti štatisticky nesledujú, resp. tvoria iba nepatrné promile, počet Slovákov vo svete podľa odhadu z roku 1991 mohol byť do 2 miliónov 660 tisíc. Kto žije v tomto vedomí, že vo svete je teda do troch miliónov kedysi Slovákov, dnes sa už mýli. Podľa odhadu odborníkov bolo v roku 2001 vo svete iba 1 milión 280 tisíc ľudí slovenského pôvodu.
Chápete? Po desiatich rokoch sa vykázal pokles takmer o 52 % ! Uvedomujeme si to vôbec ? Pokles viac ako o polovicu. Pravdaže, tento pokles odhadov môže mať rôzne príčiny. Od rizík odhadov cez demografické trendy, vymieranie najstaršej, ešte národne uvedomelej generácie, povedzme v USA, upevňovanie štátnej identity prisťahovaleckých krajín, psychologickú nechuť, či dokonca hanbu za príslušnosť k malému stredoeurópskemu národu.
Nemožno všetko pripisovať na účet malej starostlivosti o svojich vonku. Tento alarmujúci pokles vyjadruje aj smutnú pravdu o vlastnom národe. Je historickým faktom, že Slováci sú jedným z najľahšie asimilovateľných národov. Maďara, Číňana chráni proti asimilácii kdesi v Kanade obrovská jazyková bariéra (u Číňanov aj bariéra rozdielneho písma). Flexibilita slovenského človeka, schopnosť pomerne rýchleho osvojenia si cudzích rečí, úsilie neodlišovať sa od okolia, to všetko vedie k rýchlejšej asimilácii ako u iných národov.
Tieto úvahy o našej slabej rezistencii k okoliu môžu veci vysvetliť, ale problém neriešia. Práve poznatok našej slovenskej labilnosti musí viesť nás doma, našu vládu, naše štátne orgány k intenzívnejšej starostlivosti o Slovákov vonku, aby sa riziká straty o niečo znížili.
Krajania v Maďarsku a inom okolí
Alarmujúce čísla sa nekončia. Podľa štatistiky žilo ešte v roku 1991 v Českej republike temer 315-tisíc Slovákov. Podľa sčítania o 10 rokov neskôr – v roku 2001 – bolo Slovákov v ČR iba 183 749. Pokles o 41,6 %.
V Maďarsku sa k slovenskej národnosti roku 1990 priznalo 10 459 Slovákov. Slovenský jazyk za materinský jazyk považuje v Maďarsku 12 745 ľudí, znalosť slovenčiny priznalo 68 852 ľudí. Odhad krajanských organizácií je, že v Maďarsku môže žiť asi 110-tisíc ľudí slovenského pôvodu. Odhady sú pekné, lenže nanič. Realitou sú počty, ktorými sa maďarský občan slovenského pôvodu hlási k inej národnej identite. A tie sú rozčarujúce.
V Rumunsku žilo v roku 1990 vyše 20-tisíc Slovákov, teda oficiálne viacej ako v Maďarsku. Možno iba hádať, či je to výsledkom priaznivejších podmienok, nižšieho stupňa asimilácie alebo väčšej aktivity tamojších spolkov, slovenskej elity? Necítim sa povolaný to posúdiť.
Asimilácia Slovákov v Amerike
V klasických prisťahovaleckých krajinách je situácia odlišná. Ústavy Kanady, USA alebo alebo latinskoamerických prisťahovaleckých krajín nepoznajú kategóriu „národnostná menšina“, veď jednotlivé prisťahované etniká nežijú na kompaktnom území. Američania, Kanaďania , Argentínci, Mexičania sú etnickou zmesou pôvodných obyvateľov, pôvodných osadníkov a mnohých prisťahovaleckých vĺn zložených zo všetkých etník sveta. Najprv z Európy a najnovšie aj z Ázie a Afriky.
V imigračných krajinách sa etnické skupiny nemôžu domáhať kolektívnych práv, ani akéhosi „národného“ školstva, lebo všeobecnosť komunikačného jazyka (angličtiny či španielčiny) v princípe podkopáva praktickú cenu tohto úsilia. V takýchto sťažených podmienkach asimilácia pokračuje oveľa rýchlejšie a postupuje v generačných vlnách.
Iba tak si možno vysvetliť ďalšie katastrofálne údaje o poklese občanov slovenského pôvodu v samotných Spojených štátoch za ostatných 10 rokov až o alarmujúcich 56,4 %. Namiesto 1 milióna 883 tisíc Slovákov v USA v roku 1990 priznalo sa v roku 2000 k slovenskému pôvodu iba 821-tisíc občanov v USA.
Neviem, či sa niekto vôbec zamyslel nad týmito dvoma číslami. Kam sa podelo rovných milión Slovákov v USA? Bolo by zaujímavé poznať mienku slovenského veľvyslanectva, rovnako ako aj najväčších slovenských krajanských organizácií o týchto neuveriteľných číslach.
Národy, štáty a meniaci sa svet
Čísla sú neúprosné. Za desať rokov sme stratili takmer 52 % Slovákov v zahraničí. Za desaťročie s nám nenávratne stratilo vo svete temer poldruha milióna (presne 1 milión 380 tisíc) slovenských ľudí. Stalo sa to v podmienkach vzostupu demokracie vo svete, za existencie samostatného Slovenska. Kto tu má odvahu povedať, že sa nás to tu doma netýka?
Slovenský národ a jeho štát existujú vo svete, kde z demografického prírastku sveta 95 % tvoria obyvatelia rozvojových krajín a neeurópskych kultúr. Vo svete, v ktorom sa scvrkáva obyvateľstvo Európy a Ruska, vo svete, kde tempo budú udávať iné civilizácie a kultúry, vzdialené od nášho európsko-amerického kresťanského civilizačného ponímania.
Vôľa pretrvať a žiť
Ide o veľa. Ide o Európu, ide o bohatstvo a rôznorodosť jej národov a kultúr. Ide o množstvo malých národov, ktoré sa v treťom tisícročí musia ubrániť demografickému prívalu iných kultúr. Vo vnútornej politike nás čakajú problémy s udržaním demografického obrazu Slovenska, ktorý je v ohrození neštandardnými etnickými skupinami (rómsky problém). Na Slovensko ešte nedoľahla vlna migrácií, ktorá už zaplavila vyspelé západoeurópske krajiny. To všetko nás ešte iba čaká.
Na rozdiel od romantických predstáv obrodencov 19. storočia, národy nie sú večné. Na svete zanikajú ročne desiatky etník a jazykov. Národný štát je jedným (a možno jediným) mocným nástrojom na udržanie či zveľadenie jednotlivých národov, najmä malých. Integrovať sa do vyššieho celku môže iba ten, ktorý má svoje meno, svoju identitu, svoju kultúru, svoj jazyk. Národ, ktorý nechce pretrvať, nepretrvá.
Národ, práve tak ako jednotlivý človek, má iba jeden život. Má k dispozícii svoj historický čas. Záleží na človeku, na národe, ako tento pridelený životný čas využije.
Preto je osud slovenských ľudí v zahraničí symptómom národného poklesu, jednou z vrcholných agend súčasnej slovenskej politiky. Ak nie agendou prvoradou.
Nijaká slovenská vláda, dnešná či budúca, nie je zbavená osudovej zodpovednosti za rozvoj slovenského národa v rámci hraníc aj mimo hraníc Slovenskej republiky. Na to netreba Viktora Orbána. Na to stačí zdraví rozum.
Všetko je o prežití. Aj človek aj národ. Všetko ostatné je z tohto hľadiska menej dôležité.
Anton Hykisch
(autor je spisovateľ a bývalý diplomat)
Medzititulky pridala redakcia. Na obrázku: Kopčany, kostol svätej Margity Antiochijskej – patrí k najstarším stojacim stavbám na Slovensku a má základy z veľkomoravských čias (Foto: Igor Laciak)