Podľa britského historika Johna Hutchinsona sa každý kultúrny nacionalizmus stáva v konečnom dôsledku politickým hnutím. „Prekonáva pasívny izolacionizmus tradicionalistov a prezentuje národ ako progresívnu kultúru s aktívnym kontaktom s inými spoločnosťami. V tom istom čase zároveň bráni asimilácii spoločenstva ktorýmkoľvek univerzálnym modelom vývoja. Pre každý národ načrtáva jeho vlastnú evolučnú cestu…“42
Slovenský barokový slavizmus
V ére tzv. barokového slavizmu (od polovice 17. do polovice 18. storočia) sa objavilo viacero apológií a umelecko-vedeckých spisieb, patriacich do najstaršej fázy (predfázy) slovenského národného obrodenia, písaných zväčša po latinsky, ktoré sa v rôznych formách týkali Slovákov, vymedzenia a obrany ich etnicity, etnického územia, opisu zvykov, tradícií, ospevovania ich hrdinských skutkov a podobne ( Jakub Jakobeus, Benedikt Sölösi, Daniel Sinapius-Horčička, Matej Bel, Ján Baltazár Magin, Samuel Timon, Adam František Kollár a iní).
Veľmi významnú úlohu vo formovaní národa zohralo ucelenejšie, cieľavedomejšie a sčasti aj inštitucializované národné hnutie po roku 1780. Tento rok môžeme považovať za symbolický začiatok slovenského národného obrodenia. V terminológii Miroslava Hrocha by sme mohli toto obdobie označiť za fázu učeneckého záujmu (fázu A).
Základom tradície národného obrodenia sa stala najmä práca Juraja Papánka Dejiny slovenského národa – O kráľovstve a kráľoch Slovákov. V diele, ktoré je popri prácach Samuela Timona jedným z prvých spracovaní slovenských dejín oddelených od histórie Uhorska, vyslovil Papánek myšlienku o Slovensku ako pravlasti Slovanov a o slovenčine ako pramatke slovanských jazykov.
Poslanie svojej práce videl predovšetkým v obrane autochtónnosti a rovnoprávnosti Slovákov. S kodifikáciou spisovného slovenského jazyka Antonom Bernolákom (1787) sa prvýkrát dostali na politickú scénu jazykové a školské požiadavky predstaviteľov hnutia.
Obrana jazyka
Obhajoba jazykových práv sa stala kľúčovou v celom slovenskom obrodeneckom hnutí, ktoré sa, pri pretrvávajúcej náboženskej roztrieštenosti, s novou intenzitou prebudilo až v 20. rokoch 19. storočia.
Významným a trvalým prínosom slovenskej inteligencie k definovaniu a upevneniu národa boli obrany – apológie (národno-obranná časť fázy B). Jazyk sa v nich už nechápal len ako prostriedok, ale najmä na základe Herderovej filozofie ako duch národa. Dochádza pritom aj ku konfliktu lásky k vlasti a lásky k národu, vyjadrenej najmä v pestovaní národného jazyka.
Apológie vznikali v čase nastupujúceho národnostného útlaku spojeného s vytláčaním národných (materinských) jazykov a ich administratívnym nahradzovaním jazykom maďarským. Autormi apológií boli: Samuel Hojč, Ľudovít M. Šuhajda, Ján Kollár, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban a iní.
Prvé desaťročia 19. storočia
Obdobie 20. až prvej polovice 40. rokov 19. storočia43 sa nieslo v duchu nachádzania sebadefinícií a dôkazov oprávnenosti národných ašpirácií. Vo všetkých apologetických prácach vidíme znaky teórie, ktorá hovorí o etnickej koncepcii národa, kladúcej dôraz na pôvod a väzby oproti teritoriálnej koncepcii. Národná identita sa tu výrazne spájala s identitou jazykovou (posilnenou odlišnosťou slovenčiny od maďarčiny), ktorú postupujúca maďarizácia bezprostredne ohrozovala. Jazyková asimilácia by znamenala nezvratný proces rozkladu nemaďarských národov Uhorska.
Slováci boli oproti ostatným národom monarchie v tej nevýhode, že sa od maďarského obyvateľstva neodlišovali ani náboženstvom a svoje ašpirácie nemohli formálne opierať ani o takzvané historické práva. Ostávalo im len bojovať za svoju materčinu, ktorá bola kľúčovým prejavom ich národnej osobitosti. Navyše nemali na svojej strane takmer nijakú aristokraciu a prostý ľud akejkoľvek národnosti bol v Uhorsku v tomto období bezprávny, nebol súčasťou stavovského „natio hungarica“, čo opäť posilňovalo sociálny aspekt národného zápasu.
Kodifikácia jazyka
Už na začiatku 40. rokov 19. storočia nastal obrat i v slovenskom hnutí. Národnoobranná fáza sa prelínala s fázou národotvornou (ako druhou časťou fázy B) charakterizovanou vznikom prvých politických programov.
Predchádzajúce obdobie objasňujúce kritériá existencie národa ako aj dôkazy o tom, že ich práve slovenský národ napĺňa, vystriedali konkrétne požiadavky a kroky kreujúce slovenskú politiku (Petičná akcia z roku 1840, Slovenský prestolný prosbopis z júna 1842).
Významným počinom na ceste národnej emancipácie bola kodifikácia spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia Ľ. Štúrom v roku 1843. Postupne tento jazyk, dotvorený v roku 1851, prijala za svoj aj katolícka časť slovenskej inteligencie.
Definitívne sa jazykový rozkol skončil v roku 1861, čím sa spisovná slovenčina stala rečou celého slovenského národa, jej literárnou normou.
Na tento významný počin nadväzovali ďalšie dôležité kroky – založenie spolku Tatrín a vydávanie Slovenských národných novín. Takto sa postupne slovenská identita presúvala z kultúrnej na politickú platformu a dostávala sa i na verejnosť.
Mikulášske Žiadosti slovenského národa z mája 1848, prijaté ešte pred Slovanským zjazdom, sa stali „základným národnorevolučným programom Slovákov“, programovou formuláciou ich politických snáh; stali sa celonárodným aktom.
Ako neskôr vyzdvihol Milan Hodža, bol to prvý dokument, ktorý popri národných požiadavkách zahŕňal aj požiadavky sociálne, majúce za cieľ mobilizovať široké masy slovenského národa. Štátoprávny prvok žiadostí je vyjadrený v ďalších bodoch – požiadavke na „národné osobité snemy…, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisné“.
Požiadavka na národnú rovnosť, ktorá sa bude môcť vyjadrovať aj vlastnými zástavami (červeno-biele), bola novým prvkom dovtedajších programov a svedčí o čoraz konkrétnejšej predstave, o národnej identite vyjadrenej i symbolmi. Ďalšie žiadosti boli širšie demokratizačné, a tým aj výraznejšie mobilizujúce.
Slovenské povstanie a jeho význam
Národotvorná fáza, ktorá vyvrcholila vypracovaním Žiadostí slovenského národa, bola zavŕšená ďalšími programovými aktivitami a najmä založením Slovenskej národnej rady a zorganizovaním ozbrojeného dobrovoľníckeho hnutia za národné požiadavky.
Slovenské povstanie rokov 1848 – 1849 malo zásadný význam aj z iného hľadiska: z objektu politického diania sa po prvý raz stal aktívny subjekt, verejne sa prezentujúci minimálne v hraniciach celej habsburskej monarchie. Zároveň znamenalo i širšiu mobilizáciu ľudu, preniknutie myšlienok národného obrodenia medzi jednotlivé vrstvy ľudu.
Za predzvesť masového hnutia i jeho praktického vyjadrenia môžeme považovať už udalosti 40. rokov. Politická situácia v monarchii ako i medzinárodné dianie neboli však v tomto čase slovenskému hnutiu naklonené. Neoabsolutizmus na vyše desaťročie sčasti zabrzdil slovenský národný život.
Memorandové hnutie
Do fázy národnopolitického masového hnutia (fázy C), vstúpilo slovenské hnutie definitívne až roku 1861 Memorandom národa slovenského spojeného s masovým zhromaždením v Turčianskom Svätom Martine.
Memorandum požadovalo zabezpečenie národnej rovnoprávnosti v Uhorsku. Definovalo aj vymedzenie proti niekomu, čo je tiež častým atribútom formovania národnej identity. Jasne sa v ňom už prezentovala osobitosť slovenského národa a reči, ktorej prislúcha, i vytýčenie vlastného etnického územia, hornouhorského Okolia, istej formy autonómie.
Početnosť tohto hnutia, prerastajúceho cez všetky vrstvy slovenského národa, sa však odzrkadlila aj v založení Matice slovenskej (1863) ako stranícky i konfesionálne neutrálnej, jednotiacej ustanovizne. Slováci si vymohli aj tri vlastné gymnáziá.
V Uhorsku sa začala formovať slovenská politická scéna, ktorá sa v roku 1867 rozdelila na Starú a Novú školu. Tento rok sa však stal prelomový pre celú Rakúsku monarchiu i pre jej národy.
Negatívny zlom v národnom vývoji
Rakúsko-maďarským vyrovnaním z roku 1867 a zavedením štátneho dualizmu dostala maďarská politická reprezentácia v Uhorsku voľnú ruku na riešenie svojich vnútropolitických záležitostí. Začal sa retardačný proces vo vývoji nemaďarských národov Uhorska. Až do tohto momentu sa slovenský národ a jeho hnutie vyvíjalo viac-menej štandardne, časovo i fakticky držalo krok s inými národmi prechádzajúcimi tým istým procesom.
Z Anthony D. Smithom nastoleného konceptu definície národa sa v tomto období slovenský národ nevymykal – národ je podľa A. D. Smitha pomenovaná ľudská populácia (kryštalizácia pojmov – Slováci, Slovania, Slávi) deliaca sa o historické územie (myšlienky autochtónnosti, prvotného vlastníctva, urobenia tejto zeme ornou), spoločné mýty a historickú pamäť (písanie historických prác, vyzdvihovanie starobylosti, spoločného osudu, utrpenia, spoločného budovania Uhorska), masovú verejnú kultúru (pokusy o slovenské periodiká, Tatrín, Matica slovenská – obmedzené možnosti), spoločný ekonomický rámec a spoločné práva a povinnosti pre všetkých jeho členov (požiadavky na osobnú rovnosť, sociálne a politické práva).
V tomto momente (1867) však nastal zásadný zlom, ktorý zabrzdil vývoj slovenského národa a spôsobil jeho následné oneskorenie. Znamenal niekoľko desaťročí trvajúce zakonzervovanie, ba miestami dokonca zhoršovanie daného stavu.
Zápas o existenciu
Na Slovensku sa však napriek tomu rozvíjala politická a spoločenská scéna. Hybnou silou sa postupne stala Slovenská národná strana, sídliaca v Turčianskom Sv. Martine. Ideológia SNS mala národnoobranný charakter, ktorého podstata tkvela „v postuláte zachovať predovšetkým existujúce atribúty národnej existencie a svojbytnosti pre budúcnosť, keďže vnútorné sily slovenskej spoločnosti nedokázali vydobyť zodpovedajúce národné práva a aktívnymi prostriedkami na ich základe rozvíjať plný národný život.“44
Predstavitelia SNS kandidovali so striedavými úspechmi vo viacerých voľbách do uhorského snemu (okrem období pasivity), v jej radoch vyrástli významní slovenskí politici i literáti, ktorí stáli aj pri zrode nového štátu.
Slovenské 20. storočie
Ešte aj po roku 1918 – po vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky – pretrvával národnoemancipačný zápas Slovákov najmä na úrovni zasadzovania sa za svoje elementárne práva – za uznanie existencie, svojbytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa, za jazykové45, školské či kultúrne záujmy.
Zintenzívňovalo sa tiež ich úsilie o prekonanie náboženskej a ideologickej roztrieštenosti v mene potreby národného zjednotenia. K tomu sa pridávali agrárne, hospodárske, vojenské či medzinárodno-politické problémy, ktoré jednoznačne ovplyvňovali kontext dotvárania slovenského národa.
Krátka etapa existencie oklieštenej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 znamenala pre Slovákov zážitok vlastnej štátnosti, ktorý ovplyvnil ich ďalšie ciele a ambície.
Hoci komunistická totalita opätovne spomalila a skomplikovala ich cestu k plnohodnotnému národnému bytiu, predsa nezabránila nastoľovaniu a čoraz zreteľnejšiemu artikulovaniu politických a štátoprávnych požiadaviek. Tie sa napokon dostali do prirodzenej podoby – do požiadavky na vytvorenie nezávislého národného štátu. Vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 napomohli zároveň priaznivé medzinárodno-politické okolnosti, ktoré boli rámcom pre osamostatnenie sa mnohých národov.
PhDr. Natália Petranská Rolková, PhD.
Parlamentný inštitút Kancelárie Národnej rady SR
(Celý príspevok nájdete v Slovenskom časopise historickom, č. 2/2021. Medzititulky pridala redakcia.)
Obrázok: Národná banka Slovenska
(pokračovanie)
Literatúra a poznámky:
42 HUTCHINSON, John. The Dynamics of Cultural Nationalism: Gaelic revival and
the creation of the Irish nation state. London: Allen and Unwin, 1987, s. 36
43 Bližšie pozri ROLKOVÁ, Natália. Národná identita v slovenskej politickej spisbe prvej polovice 19. storočia. In Na ceste k štátnej samostatnosti. (Ed. Ján Bobák). Martin: Matica slovenská 2002, s. 21 – 30
44 PODRIMAVSKÝ, Milan. Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. Bratislava: Veda, 1983, s. 216
45 Čechizujúce Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 (pripravené pod vedením českého filológa Václava Vážneho) odmietla slovenská kultúrna verejnosť na Valnom zhromaždení Matice slovenskej 12. mája 1932.